tom na ulici. Za päť rokov mu splatil dlžoby, našetril z jeho dôchodku pomerne slušný balík a zaobstaral opatrovateľku. Za tento čin ho primátor Andrej Hrnčiar „pasoval“ na Dobrovoľníka roka. Cenu dostal na sv. Martina.
Staručkého muža si Boris Seryj všimol ešte v roku 2003 v malej bagetke, kam chodil pravidelne na červené vínko. Zvyčajne sedával v kruhu kamarátov, no po čase začal čoraz viac vyhľadávať spoločnosť Borisa Seryja. Dali sa do reči a o tomto nevládnom mužovi, nazvime ho pre tento príbeh, Tiborovi, sa dozvedel viac. Bol od neho o deväť rokov mladší, trápili ho nohy, srdce i peniaze. Hoci mal pomerne vysoký dôchodok, na účte nemal nič a na krku dlžoby za byt a elektrinu. „Nedostal sa medzi najsprávnejších ľudí. Vydávali sa za jeho kamarátov. Opili ho, on im rozkázal pár pív a keď došli peniaze, zveril im svoju kreditku, nech vyberú ďalšie. Lenže časť z vybratých peňazí si vždy nechali a takto ho pravidelne okrádali,“ pokrútil hlavou Boris, ktorý neraz odprevadil nevládneho kamaráta domov, nakúpil mu a požičal pár korún. Tibor ich však zakaždým vrátil, čím sa dôvera medzi mužmi prehĺbila.
Čaj zalieval vodou
z vodovodu
Vtedy sa ponúkol, že mu v rámci dobrého skautského skutku pomôže. Tibor to potreboval, žil v bezútešných podmienkach. „Vypli mu elektrinu, takže doma sedel pri sviečkach, jedol len suchú stravu a čaj si zalieval horúcou vodou z vodovodu. Televízor mu vzali jeho takzvaní kamaráti a keďže si nemal ako zapnúť ani rádio, doniesol som mu svoje na baterky. Aby sa nenudil, nosil som mu noviny a knihy,“ opísal Boris situáciu, v akej sa jeho kamarát Tibor nachádzal. V prvom rade ho odpojil od kamarátov v bagetke a začal riešiť jeho dlhy. „Našťastie mal pomerne dobrý dôchodok – 7 tisíc korún, z ktorého sa v tom čase dala táto situácia vyriešiť. Na nájomnom mal dlh 5 tisíc, na elektrine 10 tisíc plus penále. Nevidel som to čierno,“ mávol rukou starý pán. Tibor mu s dôverou odovzdal bankomatovú kartu s pin kódom a nechal naňho hospodárenie s jeho peniazmi.
Boris mu vybavil splátkový kalendár, za rok sa im spoločne podarilo splatiť všetky dlhy, za ďalšie štyri mu našetril 20 tisíc na bežnom účte, 30 tisíc mu odložil na vkladnú knižku.
Za obedy od neho brat
pýtal peniaze
Borisovi sa podarilo vybaviť, aby Tiborovi pred splatením dlhu zapojili elektrinu a šiel k jeho „kamarátovi“ po „požičaný“ televízor. Po čase mu z ušetrených peňazí kúpil nový. Zadovážil som mu aj holiaci strojček, vysávač, satelit, podarilo sa mu vymaľovať kúpeľňu i záchod a zlikvidovať aj exekúciu za nezaplatený vývoz komunálneho odpadu ešte spred dvoch rokov. Vybavil mu tiež opatrovateľskú službu a dovoz obedov. Tie však mohol využívať iba v bežné dni. A tak Boris či chcel alebo nie, musel osloviť Tiborovho brata. Veď naňho prepísal byt s podmienkou, že sa o nevládneho Tibora postará. Lenže nestaral sa. „Naznačil som mu, že ak nezačne plniť povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, Tibor ju zruší. Akože to len zaúčinkovalo! Odrazu mu každý víkend nosil aj so ženou teplé obedy. Ale ne-opustili si a účtovali mu za obed päťdesiat korún...“ pokrútil hlavou Boris.
Dostal opatrovateľku podľa svojich predstáv
Keď už bol Tibor nevládnejší, Boris sa mu rozhodol za ušetrené peniaze platiť opatrovateľku, ktorá by mu chodila na nákupy, prala, upratovala. Tibor si žiadal svoju známu, no mestský úrad ju odmietol pre neho zamestnať, lebo sama bola polovičný invalid. „Vypočítali mi, že za opatrovateľku by musel platiť radnici tisícku. Napokon mi však pani povedala, že ak Tibor nástojí na svojej známej, nech si ju teda má a v tichej dohode tú tisícku platil do ruky jej. Veľmi sa tomu potešil,“ spomenul si na jeden z vydarených a príjemných okamihov v Tiborovom živote.
Rodina sa „vyfarbila“
V jedno februárové ráno však Boris našiel svojho kamaráta na zemi. Ležal nehybne pred televízorom, pulz žiaden. Vraj infarkt. Zalarmoval lekárov, políciu i brata. „Tam sa môj príbeh s Tiborom končí,“ zamyslel sa Boris, ktorému ostali trpké spomienky na Tiborovho brata. „Dal som mu dvadsaťtisíc na pohreb, no žiadal ma, aby som zrušil aj vkladnú knižku a dal mu aj tieto peniaze. Samozrejme, odmietol som. Povedal som mu, že knižka bude predmetom dedičského konania, veď Tibor mal predsa ešte jedného brata v Prahe a syna...“ Kto peniaze napokon zdedil, sa Boris nedozvedel. Od pohrebu sa s Tiborovým bratom nestretáva. „Mal pekný pohreb. Bol som sa s ním rozlúčiť, prišla aj jeho opatrovateľka. Rodina sa ani za jedným z nás neobzrela...“ stíchol.
Akýmsi zadosťučinením je preňho titul Dobrovoľník roka. Radnicu, ktorá toto ocenenie zastrešuje, na dobrosrdečnosť a obetavosť Borisa tajne upozornil sám Tibor. Diplom mu navždy bude pripomínať, že sa zachoval ľudsky a pomohol zachovať ľudskú tvár kamarátovi, ktorý ho sleduje už z iného sveta... Boris však tvrdí, že to nebola dobrovoľnícka práca, ale jeho povinnosť.
Miroslava Dírerová
