ZA OBDIVUHODNÝCH štyridsať rokov nepretržitého pôsobenia a aktívnej účasti v kultúrnom živote mesta Martin i v amatérskom divadle na Slovensku má jubilant mladých divadelníkov na čo spomínať. Pri svojom vzácnom výročí pripravili dnešní, nedávni i prvolezeckí členovia Kamaráta na čele s neúnavnou a generácie detí spájajúcou vedúcou Milkou Hajdúchovou, krásnu slávnosť divadla.
Kde inde by to bolo šikovnejšie ako na domácom javisku Domu odborov Strojár v Martine. Nezaobišlo sa to bez premiéry. Súčasný divadelný kolektív dievčat a chlapcov nacvičil vtipnú paródiu hry na motívy zbojníka Robina Hooda.
Prúd veselých a úprimných vyznaní kamarátskej spolu-patričnosti s martinským detským divadlom spustili „staršie“ dievčatá zo zakladateľskej generácie súboru. Dnes sú to zrelé dámy Táňa Dudová-Nátna a Hana Bílková–Zelinová, no obe obracali jedny z prvých stránok kroniky súboru spolu a s chuťou.
„Prvé stránky nášho dramatického krúžku sa viažu k roku 1967. Divadlo, ktoré sme nacvičili ako prvé, sa volalo Orlie pero. Zo stretnutí sme mali vždy veľkú radosť a teta Hajdúchová bola ako naša druhá mama,“ - otvára spomienky Táňa. „Tak je, s nami súvisia v martinskom detskom divadle úplné začiatky. Bolo to vo vtedajšom starom zá-vodnom klube. Boli sme hrča detí z jednej štvrte a pod vedením tety Šmondrkovej sme sa každý deň tešili na nacvičovanie. Preto nám dodnes ostala chuť občas sa stretnúť a nestráca sa ani po toľkých rokoch,“ pripája sa v spomienkach nad kronikou k svojej kamarátke divadelníčke Hanka.
Martinský DDS Kamarát má vo svojej úctyhodnej histórii viacero pozoruhodných kapitol. O originálnej partii chlapcov porozprával s vtipom ešte aj po desaťročiach Ján Gombarček. „Ako desať–jedenásťroční chalani sme radi zháňali po vonku. Vzácnym vyznamenaním pre nás bolo objavenie divadla. Na javisku sme sa mohli tiež hrať do sýtosti a bolo to pod strechou. Na začiatku sa vybrala hra Emil a detektívi, do ktorej nám krásnu scénu urobil Jozef Ciller z martinského divadla. Mali sme s ním samé úspechy, až sme sa dostali na krajskú súťaž do Brezna. No a cestou späť sme na Čertovici náš súbor pokrstili. Vybrali sme mu meno Kamarát. Vodu sme naberali črpákmi z horskej bystriny a krstnými rodičmi sa stali vedúca súboru teta Milka a pán režisér Ľubo Vajdička... A ešte väčší úspech zažil náš čisto chlapčenský Kamarát s inscenáciou Julesa Vernea Dva roky prázdnin. Stali sme sa víťazmi celoslovenskej prehliadky Scénická žatva v Martine. Do tretice spomeniem Dumasových Troch mušketierov. Tu už bolo jasné, že máme ako pubertiaci aj iné záujmy ako divadlo. Premiéra nakoniec predsa len bola, ale až o dva roky, toľko nám trvalo jej nacvičovanie...“
Pre detské divadlo je charakteristické pomerne rýchle striedanie chlapcov a dievčat v súbore. Jedna generácia vydrží spolu maximálne desať rokov, v pätnástich-šestnástich dochádza k výmene, „starí“ odchádzajú, vystriedajú ich sedem, osemroční. A tak sa môže poľahky stať, že v kronike je v jednej generácii zapísaný Gombarček senior - otec a o dve - tri desaťročia po ňom Gombarček junior – syn.
Otec o divadle a synovi hovorí: „Účinkovanie v Kamarátovi nám všetkým dalo určite veľmi veľa, a to tak ľudsky a kamarátsky, ako do života, aj profesijne. Mnohým z našej partie tiež možnosť dostať sa k filmu a do televízie...Listovanie v kronike súboru ukáže aj zaujímavý záznam a fotografiu. Sú z účinkovania môjho syna. Je to veľmi príjemné – sedieť v hľadisku a pozerať sa, ako na tých istých doskách, ktoré znamenali nádherný svet pre našu generáciu, teraz znamenajú to isté pre môjho syna. Urobil na tom istom javisku ako pred rokmi ja tiež niekoľko pekných predstavení...“
Štyridsať rokov Detského divadelného súboru Kamarát je vo viacerých podstatných etapách spojených tiež s osobnosťami profesionálneho divadla. Jedným z najvýznamnejších a naj-vzácnejších je režisér dnešného Slovenského komorného divadla v Martine a v súčasnosti Slovenského národného v Bratislave. Aj on s vďakou prijal pozvanie medzi „svojich“ chlapcov, dnes zrelých päťdesiatnikov, otcov synov – súborových nasledovníkov.
Spomienkovému vyznaniu Ľubomíra Vajdičku nechýba ľudsky chápavý rozmer: „Neviem presne, pri čom sme sa stretli prvý raz, asi to bola nejaká rozprávka. Jedno však viem určite, všetci títo malí, desať, jedenásťroční chlapci mi boli na svadbe. A to viem presne kedy, lebo som sa ženil roku 1974. Naša spolupráca sa začala hrou Emil a detektívi. Bolo treba hľadať takú, v ktorej budú hrať samí chlapci, lebo táto partia dievčatá nechcela. To sa zopakovalo aj pri ďalšej hre. Dva roky prázdnin J. Verneho sme vyberali so zámerom, aby mala len chlapčenské postavy. Cez prázdniny sme si všetci knihu prečítali. Potom to bola taká príjemná robota, ale trocha aj nezodpovedná. Nemali sme pevný text, tak sme ani nevedeli, čo sa na tom javisku stane. Podobne sme skúšali Dumasových Troch mušketierov. Pre mňa to bola zaujímavá skúsenosť, z ktorej mi v pamäti ostali tieto spomienky...“
Slávnosť k jubileu DDS Kamarát mala slogan Takí sme boli a v logu vpísaných 40 rokov s divadlom. O úspech popoludnia sa s ľahkosťou a bezprostrednosťou pred dokonale zaplnenou sálou postarali sviežimi, vtipnými moderátorskými vstupmi dvaja z nedávnych členov Kamaráta Martina Maťa Agricolová a Tibor Kubička.
Je samozrejmé, že aj na detských divadelných doskách sa zaznamenáva svet, odohráva nespočetne veľa príbehov, zapisujú mnohé osudy. Kto by ich však všetky v úplnosti zaznamenal. A preto musí patriť záverečné kamarátske slovo v mene Detského divadelného súboru Kamarát pri Juniorklube Martin a Dome odborov Strojár tej jedinej, najzasvätenejšej a najzaslúžilejšej duši. Počas celého trvania súboru je ňou na pohľad drobná, no v skutočnosti mimoriadne húževnatá a nado-všetko trpezlivá, jednoducho žena na pravom mieste – dobre známa teta Milka Hajdúchová. Na otázku, čo je podľa nej divadlo s deťmi, odpovedá, že veľká radosť z toho, ako deti chodili a chodia do súboru rady. Vznikali a vytvárajú sa medzi členmi súboru vynikajúce vzťahy, deti sa naučili a učia sebavedomejšiemu vystupovaniu, bez ktorého to v živote nejde. Dosky, na ktorých celé tie roky s deťmi stála, boli a sú veľkým, vzácnym svetom. „Rada by som vyslovila tri jednoduché slová. Prvé je moje veľké ĎAKUJEM a patrí všetkým, ktorí kedy pomáhali, povzbudzovali, podporovali a podržali Kamarát aj v časoch, keď sme to veľmi potrebovali. Druhé moje čarovné slovko je PROSÍM – opäť patrí všetkým priaznivcom – aby súboru pomáhali, aj keď ja v ňom už nebudem, ale prídu iní. A do tretice je to PREPÁČTE! Obraciam sa ním ku všetkým tým, ktorých som sa niekedy dotkla, nedocenila, neporozumela a ak niečo z mojej strany nebolo tak, ako by malo byť...“ V. KUNOVSKÁ