„ na stoloch. Dve dámy v stredných rokoch sa práve chystali začať hodovanie. Keď našli ten správny stôl, pustili sa s chuťou do polievky. Fero s Lacom slintali ako Pavlovove psy, keď v zornom poli uvideli druhý chod nachystaný pre každú z nich. Sviečková s knedľou a pečený pstruh s hranolčekmi. Dočerta, takéto menu veru už dávno nejedli!
Zaujali pozície.
„Máte tu voľno?“ spýtal sa Laco a nečakajúc na odpoveď, položil si malú desinu na ich stôl z druhej strany.
A začali svoj dialóg.
„Ty, Fero, počul si, že Jano Feťák už nie je medzi nami?“
„Počul, počul a čože sa mu takého prihodilo?“ spýtal sa Fero.
„Vraj sa predávkoval. Ale, dob-re mu tak, aspoň nám už nepogrcia bejvák,“ mudroval Laco a odpil si z pohára.
„Aladár Almužna tvrdil, že ho našli až po dvoch týždňoch, kto vie, či je to pravda.“
„Asi to tak bude,“ skonštatoval Laco. „Veď jeho kartónový byt už dávno zíval prázdnotou.“
„Pišta Slopanica bol overovať jeho totožnosť a hovoril, že jeho telo bolo už v pokročilom roz-klade.“
„To myslíš, ako že už smrdel?“ pátral Laco.
„Keby len to, ale chýbala mu jedna ruka, asi mu ju zožrali lesné zvery, aj v bruchu mal už dieru.“
„To muselo byť odporné.“
„Veru, aj ústa mal už plné červíkov...“
„Fuj, z vás dvoch ma načisto prešla chuť do jedenia,“ hodila jedna z dám lyžicu do poloprázdneho taniera.
Druhá si chytila vreckovkou ústa a narýchlo vybehli z bufetu.
„To trvalo,“ prehlásil vyčerpane Fero. „Ale hlavný chod je nedotknutý.“ Prešli na vyprázdnené miesta a s chuťou sa pustili do konzumácie.
„Poviem ti, Fero, tí ľudia sú dnes strašne nenažraní, boj o prežitie je zo dňa na deň ťažší.“
E. MOLČÁNIOVÁ