Ak klinec, tak rozhodne najkvalitnejší

„Dobrý deň, pán profesor! Prišiel som na váš telefonát.“
„Dobrý deň! Ohľadom toho klinca?“
„Áno. Tak čo je vo veci?“
„Dnes ráno som našiel spadnutý obraz, našťastie spadol na gauč a nerozbil sa. Viete, je veľmi cenný a zaslúži si čestné miesto v našom byte.“
„Takže ho treba zavesiť, však?“
„Správne, a preto som vás zavolal.“
„Momentíček, prosím…len si vyberiem poznámkový blok. Takže jeden kus klinca.“
„Mimochodom, pán majster, klince mám.“
„Aký druh máte?“
„Aký, aký, nuž normálny, je snáď medzi nimi nejaký rozdiel? Viete, ja sa do toho veľmi nerozumiem.“
„Pravdaže je v nich rozdiel. Ak neberiem do úvahy ich rôznu dĺžku, tak potom sú lepenkové, kolárske, hladké, krútené, oceľové, pozinkované i nerezové, a tak by som mohol pokračovať… Ale vopred vás upozorňujem, že zo švédskej ocele sú najkvalitnejšie.“
„V poriadku, použite švédsky klinec.“
„Takže, jeden švédsky klinec, potom, sadru máte?“
„Janko, spadol nám obraz, čo s tým?“
„Mamička, choď si ľahnúť, my sa o to postaráme. No, tak poď do postele…“
„Prepáčte, moja matka, má už stojeden rokov, niekedy jej to už zle myslí…Tak, kde sme to prestali? Aha, sadra… a načo sadra?“
„No, klinec musíme v diere upevniť a ona sa na to najlepšie hodí. Chcete modelársku alebo radšej štukatérsku?“
„Použite radšej kvalitnejšiu.“
„Dobre, píšem si, štukatérska sadra…a rozperku si akú budete želať?“
„Použite zasa tú najkvalitnejšiu.“
„Jeden kus rozperka číslo desať…“
„Kladivo a špachtľu tiež mám.“
„Nerád používam cudzie nástroje, viete, moje sú overené a sedia mi v ruke. No, myslím, že to by sme mali všetko. Prídem vám to urobiť…Vyhovovalo by vám to o štyri týždne 24. februára?“
„Ja som si myslel, že to urobíte ešte dnes, hneď teraz…“
„Vylúčené! Viete, koľkí zákazníci na mňa ešte dnes čakajú? Aj keby som ako chcel, dnes to nepôjde.“
„Ale veď namiesto toho vášho rozhutovania ste to už mohli dávno urobiť.“
„Vy si myslíte, že spoľahlivo a zodpovedne umiestniť klinec na stene tak, aby vám vzápätí nevypadol, je len tak nyrnyx-dyrnyx?“
„No dobre, súhlasím s termínom, i keď…“
„Tak a teraz dohodneme posledné, odmenu za prácu. Spolu to bude činiť 628 korún a 50 halierov.“
„Čože? To nemyslíte vážne!“
„Čo sa vám na tom nevidí? Dvakrát cesta, raz konzultácia plus samotná robota. Aj to ešte nie je konečné, upresním to po robote, keď spočítam počet úderov do klinca. Každý úder dvadsať korún.“
„No, čo už…“
„Pozrite sa, takto sa vždy dohodnem so zákazníkom: keď bude obraz na stene, vyplatíte mi moju mzdu. Dohodnuté?“
„Dohodnuté… Mamička, povedal som ti, že si máš ísť ľahnúť, si ešte slabá, prinesiem ti za chvíľu niečo zjesť.“
„Prepáč, Janko, že vás vyrušujem, len som ti chcela povedať takú maličkosť, už sa nemusíš trápiť, ten obraz som zavesila, teraz už určite nespadne. Tak ja idem do postele…“
„Čo to hovoríš, mamička?“
„No, kým ste tu s pánom debatovali, tak som to dala do poriadku…“
„To snáď nie!“
„Tak na to sa ako majster rád pozriem. No, veru nie je to zlé.To by som sa nebol nazdal…“
„Nuž, tak tu už niet o čom debatovať. Do videnia, pán majster!“
„No, moment, moment! A čo, platiť sa nebude?“
„A za čo?“
„Dohodli sme sa predsa, že keď bude obraz visieť na stene, zaplatíte mi. Visí? Visí! Tak si prosím, okrem položky druhá cesta, všetko vyrovnať!“
„Tak, takto je to teda. Nuž, ako myslíte. Ja teraz pekne obraz zvesím a podmienky nie sú splnené. Porúčam sa, pán majster!“
E. MOLČÁNIOVÁ