Som dôležitý človek. Bezo mňa, vlastne bez mojej pečiatky, by sa občania nášho mesta nepohli ďalej. Som si toho náležite vedomý, preto si ma všetci považujú a obchádzajú.
Ocitli sme sa v Európskej únii. Dostal som novú pečiatku a podvedome som cítil, že by sa mal vo mne narodiť nový človek. Možno to znie ako pátos, ale ja som skutočne rozmýšľal, kade som chodil, čo by so mal vo svojom živote zmeniť. Už to mám! povedal som si. Prestanem brať úplatky. Žiadne uprednostňovanie, všetkých budem vybavovať pekne do poradia. Nezaujíma ma, že tento lajster patrí pánu generálnemu, že ďalší učiteľke môjho syna či rodinnému lekárovi. Neberiem viac obálky, ani naturálie, nežiadam protislužbu.
V novom saku kráčal do práce nový človek s novými pevnými predsavzatiami. Darilo sa mi to až dopoludnia, keď prišla dáma v stredných rokoch a dôverne mi oznámila, že ona by to potvrdenie potrebovala mať hotové už zajtra.
„Milá pani,“ povedal som jej, „to predsa nejde, pozrite sa, aká halda klientov je pred vami. Bude to len v zákonnej lehote, teda o týždeň.“
„To je škoda, zajtra cestujem do zahraničia…“
„Ak to teraz podpíšete, môžete prevzatím tlačiva poveriť kohokoľvek.“
„Naozaj to nejde?“ neveriacky pokrútila hlavou. „Skúste to, porozmýšľajte, ak by sa niečo zmenilo, zavolajte mi. Do videnia!“
Uff! To bola fuška, ale odolal som. Chcel som si utrieť z čela pot, siahol som do vrecka a bác ho! V ruke som držal novučičkú päťstovku. Tak toto teda nie! Raz som sa zapovedal a nehodlám meniť svoje rozhodnutia. Utekal som na parkovisko a pani práve nasadala do béemvéčka.
„Pani, pani, počkajte! Ako si to, prosím vás, predstavujete, podplácať štátneho zamestnanca? Ha? Tu máte svoju bankovku a nech sa to už viac nezopakuje.“
Pani na mňa nechápavo hľadela, asi sa robila, že o ničom nevie. Výraz jej tváre hovoril: Čo si to dovoľujete mňa obviňovať z takého ohavného činu? Nakoniec peniaze predsa len zobrala.
Obrátil som sa a vtom mi zazvonil mobil. Volala moja žena:
„Zlatko, nezabudni kúpiť víno a nejakú dobrú šunku, vieš, že k nám príde večer generálny.“
„Ale ja nemám peniaze…“
„Miláčik, dala som ti predsa ráno do saka päťstovku.“
Dokelu! Takže, peniaze predsa len nepatria tej dáme, otočil som sa a práve štartovala. Hodil som sa pred kapotu a ona vykríkla:
„Človeče, čo to robíte, chcete ma dostať do basy a seba do hrobu?“
„Prepáčte, ale tie peniaze sú moje…“
„Vy naozaj neviete, čo chcete!“ a hodila mi bankovku pod nohy.
Zodvihol som ju, oprášil. No, moja pekná, už by si bola skončila v cudzích rukách… a skrúšene som kráčal do kancelárie. Taká hanba! Nuž, darmo, poctivosť niečo stojí.
Sedel som za stolom a snažil som sa sústrediť na prácu. Vtom mi opäť zvonila žena:
„Drahý, požičaj si od niektorého kolegu a pre-páč, len teraz som si všimla, že si si dnes ráno zobral druhé sako…“ E. MOLČÁNIOVÁ