Bolo ťažké vás prehovoriť na takúto akciu?
- Nerád veľmi chodím na takéto hromadné podujatia a tobôž nie na športové, lebo som na rozdiel od zvyšku mojej rodiny neuveriteľný športový antitalent. Páčilo sa mi však, že môžem ísť konečne na lyžiarsky svah bez toho, aby som stál na lyžiach, lebo to by bolo pre mňa utrpenie. Naopak – lavór som poňal ako výzvu.
Takže vás tá recesia chytila... Ako ste sa cítili napokon na tom lavóre?
- Dobre. Až na to, že pri tej finálovej ostrej jazde som ani netušil, kde sa nachádzam. Zastal som a nevedel, či som v cieli, či sa mám ešte zodvihnúť a utekať do cieľa. Bola to taká rýchla jazda, ani som si ju poriadne neuvedomil. Ale hurá, napokon som skončil na treťom mieste, vytešujem sa z toho. Toto je môj druhý diplom v živote.
Za čo bol ten prvý?
- V roku 1984 v minulom storočí som porazil východonemeckých dôchodcov, keď sme v pionierskom tábore hrali bowling. Takže konečne som po dvadsiatich rokoch zas niečo vyhral.
Asi ste sa pri tom lavóre vrátili do čias detstva... Zvykli ste sa sánkovať?
- Áno, ale to bolo vždy tak, že... Pamätám si posledné sánkovanie asi spred dvadsiatich rokov s mojou sestrou. Moja noha naspodku, na to pristáli moje sane, na to ja a potom aj moja sestra. Takmer som skončil so zlomeným členkom.
Držali ste sa len klasiky alebo ste pri bláznení na snehu aj experimentovali?
- Vždy som radšej ostával pri tom, na čom som nemusel udržiavať rovnováhu.
A čo lyže?
- Nie, nehrozí, raz som na nich stál, ale nechytilo ma to. Radšej budem plávať alebo bicyklovať.
Žiaden šport?
- Nie. Teda, ak za šport budeme počítať šoférovanie, tak to je jediný šport, ktorý rád praktizujem.
Na Snowlande sa už premlelo mnoho známych tvárí. Ste tu prvýkrát?
- Vo Valči určite. V Martine, ale aj v Rakove sa vyskytujem pomerne často. Cestou na služobné cesty sa pravidelne ubytúvam v rakovskom motoreste, lebo sa tam cítim príjemne. Ľudia ma tu chodia navštevovať, stretávam sa tu s nimi.
To svoj príchod vždy pre všetkých dopredu avizujete?
- Áno, a plánujem si stretávky, lebo časom som tu získal veľa známych. Poznám ich odvtedy, ako som robil benefičný koncert na Mikuláša v detských domovoch v Martine a Necpaloch.
Mnohé relácie – stálice zmizli z obrazovky, vaša Lampáreň sa drží. Čím to je?
- Neviem, asi som sa divákom stále neznechutil. Problémy sa menia a ľudia ich zažívajú. V mojej relácii odznievajú životné príbehy, ktoré divákov chytajú, pretože sa môžu niektorým veciam vyvarovať alebo možno ich sami prežili.
Pred pár rokmi ste spomenuli, že by ste z obrazovky chceli odísť aj sám a zameniť ju za iný mikrofón...
- Možno áno, človek potrebuje zmenu. Aj keď neviem, kedy sa k nej odhodlám. Určite by som potreboval zamestnanie, v ktorom by som mal viac súkromia.
MIROSLAVA DÍREROVÁ