Aké boli vaše hudobné začiatky?
- Učiť sa hrať na trúbke som začal v roku 1948 ešte vo vrútockých Dielňach. Mal som pätnásť rokov a učil ma kapelník tamojšej dychovky pán Darula. Hral, spieval i konferoval som jej vystúpenia celé štvrťstoročie. Medzitým som sa oženil, založil si rodinu, ale hudba išla stále so mnou.
Manželke do neprekážalo?
- Som jej vďačný za to, že bola taká trpezlivá a tolerantná. Sme spolu už 52 rokov. A za ten čas vydržala všeličo. Veď okrem dychovky som hrával v malej hudobnej skupine a desiatky rokov som účinkoval na zábavách, plesoch a svadbách. Koľko to bolo sobôt, nedieľ, Vianoc - to ani nepočítam. Spolu sme vychovali štyroch synov. Dnes už majú svoje rodiny a študujúce deti.
Vy ste povolaním technológ a projektant. Dá sa skĺbiť takáto profesia s hudbou?
- Určite. Keď človek chce a má niečo rád, veľa dokáže. Nielenže som mal náročnú prácu v bývalých strojárňach v Martine, našiel som si čas aj na hudobné vzdelávanie. Cez rôzne kurzy a školenia o harmónii, inštrumentácii, aranžovaní, ale i dirigovaní som sa prepracoval do funkcie zástupcu kapelníka vo Vrútkach a neskôr v Martine. Turčianku vediem od roku 1999. Každý rok odohráme najmenej pätnásť promenádnych koncertov a ďalšie verejné vystúpenia.
Venujete sa aj komponovaniu?
- Áno. Hoci v menšej miere. Viac som sa venoval textom. Spolu so skladateľmi hudby Karolom Kanovským, Ludvikom Wiesingerom a Pavlom Šianským sme vytvorili niekoľko skladieb, ktoré sa úspešne uviedli aj na celoslovenských súťažiach. V autorskom zväze mám registrovaných okolo dvadsať skladieb.
Ktorá z nich je vaša najobľúbenejšia?
- Je to polka Tá Turčianska záhradka. Zložil ju Ludvik Wiesinger, no text je môj. V našej dychovke patrí medzi trvalky. Veľmi často ju hráme, je našou znelkou.
Ako sa dnes žije dychovke a dychovkárom?
- To je zložité. Bez pomoci reklamných partnerov a sponzorov by sme neprežili. Dychovka pritom hrá ročne niekoľko akcií bez toho, aby členovia z vystúpení niečo mali. Honoráre idú na účet kapely. Sami si hradíme opravy nástrojov, zvukotechniky, telefónov, nájomné za priestory v Junior klube.
Turčianku hodne vídať na podujatiach organizovaných mestom. ..
- Na spoluprácu s radnicou sa naozaj nemôžeme sťažovať. A po zriadení neziskovej organizácie Dotyky a Spojenia v minulom roku sa spolupráca ešte zlepšila. Hoci do Martina chodia účinkovať aj iné dychovky, čo je prirodzené, predsa domáca dostala viac príležitostí, čo pokladám za dobré. Veď, nakoniec nosíme meno Turčianka, dychová hudba mesta Martin.
Prežije Turčianka v ďalších rokoch v Martine?
- Odpoveď na túto otázku je veľmi zložitá. Priemerný vek hráčov v dychovke je 62 rokov. Ešte síce hráme, spievame a koncertujeme a hudobníci i speváci sú optimistickí, ale fyzické sily ubúdajú. Chuť do práce ale nie je všemocná. Máme síce dobré nástrojové vybavenie, primeranú zvukotechniku a ani s výberom skladieb nie sú problémy. Napriek tomu nemáme za seba mladé náhrady. Poviem to rovno: kým základné umelecké školy na juh a západ od Martina vychovávajú novú generáciu hudobníkov, martinská, ak mám dobré informácie, nevyučuje ani jedného žiaka na dychové plechové nástroje. O pár rokov nás nebude mať kto nahradiť. Obávam sa najhoršieho - že prestaneme hrať úplne. A to by bolo škoda aj pre mesto, pretože dychová hudba má v kultúre svoje pevné miesto aj u nás.
Dá sa tejto perspektíve zabrániť?
- Vedel by som, no moje chcenie nestačí. Podľa môjho názoru sú niektorí pedagógovia v turčianskych základných umeleckých školách obhajcami nesprávnej filozofie. Domnievajú sa, že u nás nie je tradícia pre výučbu na tento druh hudobných nástrojov. Ale po druhej svetovej vojne tu tradícia bola. Len v Martinskom okrese fungovali štyri dychovky a bývalé ľudové umelecké školy učili dorast pre ne. Pozrite sa do Bojníc, do Považskej Bystrice, ako to tam robia. Ich mládežnícke dychovky majú európsku umeleckú úroveň. A my sme u nás jednoducho zrušili tradíciu.
VIERA LEGERSKÁ