ak meno získal už dávno...
Úspechy i sny sa zvyknú rodiť ešte v detstve. Za akých okolností sa to stalo vám?
- Ešte pred revolúciou vznikol v Martine pri ZŤS klub, v ktorom sa stretli ľudia bažiaci po divadle a umení. Patril som k nim aj ja a tu som sa dostal aj k videokamere. Vlastne, Martin hrá vo viacerých smeroch na Slovensku neobyčajný prím, lebo to bola prvá videokamera v Československu. Martimex ju vtedy priniesol zo zahraničia... Robili sme s ňou videonoviny, natáčali folkovým skupinám videoklipy. Kvôli tomu nás riešili aj na Štb... Spomienky na Martin sú teda aj takéto, ale sú pekné.
Potom ste odišli študovať do Bratislavy a od Martina ste sa natrvalo odtrhli...
- Áno, vzali ma na také experimentálne medziodborové štúdium – vysokú školu ekonomickú a filmovú a televíznu žurnalistiku, ktoré bolo zamerané len na odborné predmety. Škoda, že to už zrušili, lebo takýto systém štúdia mi dal veľa. Oveľa viac mi však dala prax. Počas školy som ako jeden z najmladších redaktorov v Československu pracoval v Československej televízii. Preto ma zaradili do redakcie pre deti a mládež. Spočiatku mi to nevoňalo, ale napokon som bol rád, lebo to bola obrovská vec. Táto redakcia bola televízia televízií. Všetko na nej v telke stálo, veľa sa tu vyrábalo. Tam som ozaj dostal obrovskú školu, ktorá dnes mnohým chýba.
Čo konkrétne ste vyrábali vy?
- Istý čas som zaskakoval aj na Kukovi. A potom sme s kolegom vymysleli Štúdio Kontakt pre mladých, čo bola na tú dobu obrovská vec. Stretávam vysoko postavených manažérov, ktorí mi hovoria, že ako tínedžeri na tomto programe vyrastali. Pozerali to každý utorok a štvrtok. Vtedy si uvedomím, ako ten čas letí... Po nežnej revolúcii prišli do Slovenskej televízie ľudia z BBC a udeľovali nám certifikáty kvality. Ja som s jedným kolegom, s ktorým sme boli akoby dvojičky, získal najvyššie hodnotenie, takže som mal v telke perspektívu. Vážili si ma. Ale v roku 1996 nastal zlom. V Slovenskej televízii sa to začalo lámať, bola pod politickým vplyvom. A tak som odišiel.
Do Markízy?
- Áno. Markízu som vlastne otváral v prvý deň programom. Potom som im niekoľko rokov robil takmer všetkých slávikov, missky... Do tejto televízie som vstúpil ako externista, takže som si robil aj svoje dokumenty. Napríklad Tucet o ľuďoch, ktorí niečo dosiahli, znamenali. Alebo s Rasťom Piškom sme začali robiť politickú satiru Vážený pán oný premiér, v ktorej písal Mečiarovi listy. Popritom som cestoval a robil cyklus o deťoch z Vietnamu, Thajska či Kene. Za toto posolstvo zo sveta takýchto biednych a chorých detí som získal aj ocenenia.
No a potom prišli televízne seriály. Robil som Medzi nami, vypomáhal s Panelákom...
...až prišiel vlastný film Pokoj v duši. A to je od dokumentu či televíznej relácie riadne ďaleko. Dlho ste sa k nemu odhodlávali?
- Štyri roky... Ale sníval som o ňom už od desiatich rokov, keď mi starká, pri ktorej som vyrastal, dala lístky do Amfika na film Cigáni idú do neba. Keď som videl to spojenie hudby so slovom, tak som si povedal, že to musím urobiť aj ja. Intenzívne som na tom začal so scenáristom Jankom Kováčikom pracovať, len sme hľadali tému. Napokon s ňou prišiel on. Mohli sme urobiť akčný film, ale chceli sme nakrútiť film o tom, akí sme, nie o tom, akí by sme chceli byť. Vybral som si štyridsiatnikov, ktorí polovicu života prežili za socializmu, druhú po ňom. A dnes sa ocitli na zvláštnej križovatke – sú starí a to staré, ktoré prežili za mlada, už nie je. Myslím, že diváci – muži štyridsiatnici pochopia, o čom hovorím...
Nakrúcali ste v Čiernom Balogu, kde žije veľa Rómov, čo ste napokon aj ukázali. Vraj ste s nimi mali „malý“ pro-blém...
- Áno... Ale bola to moja chyba, lebo som porušil pravidlá, na ktorých je postavený život a svet Rómov. Zabudol som, že ich život nemôžeme prispôsobovať nášmu, ale brať ho taký, aký je. Od každého z osady sme mali súhlas, že môžeme v blízkosti ich príbytkov natáčať. Len s jedným pánom nie, takže na nás vyšiel s hrdzavým nožom. Nedal si nič vysvetliť, nechcel nám dovoliť nakrúcať časť scény, ktorá sa viazala práve aj na jeho dom. Ešteže máme v Balogu dobrých priateľov, ktorí ho prehovorili... Inak prešlo nakrúcanie v poriadku, dokonca sme ušetrili dva dni natáčania. Baločania vedeli, že film bude aj o nich, takže nám vyšli v ústrety.
Ako reagovali, keď sa videli na plátne?
- Považoval som si za povinnosť ísť do Balogu pred oficiálnou premiérou v Bratislave. Hrozne som sa bál, ako to vezmú. Prvých 15 minút sa spoznávali a ukazovali na plátno: aha, to je ten, to je tá... Lenže našťastie ich ten dej napokon strhol so sebou, že ostali ticho a vnímali ho. Skončilo sa to dobre, film mal úspech. Po jeho skončení som si fajčil vonku a začul som dve ženy. Jedna z nich povedala: „Počuj, ale v tom filme sa nejako veľa pije.“ A druhá na to: „Veď my aj pijeme...“ Tak som sa utvrdil v tom, že je to super, že je to v poriadku.
Ako ste sa cítili pred martinským divákom?
- Pred publikom z rodného mesta sa nemôžete na nič hrať. Mnohí ma poznajú odmalička a vedia, aký som bol. Chcem, aby vedeli, že som sa vôbec nezmenil. Ja ten Martin stále nosím so sebou a stále hovorím, že som Martinčan. Aj mi tak v Bratislave hovoria. Napríklad vtedy, keď vyslovím po martinsky vetu: „Mám hu rád.“ Alebo to naše typické - fest. Vraj - Martinčan prehovoril. Lenže ja sa za to nehanbím. Neviem, či si to Martinčania uvedomujú, ale toto mesto má strašne široké kultúrne zázemie. Lubo Karásek, keď robil v banskobystrickom regio-nálnom štúdiu, točil čosi v Martine. Vtedy mi povedal: „Vlado, ty ani nevieš, čo v tom Martine je. Cítiť tam zvláštnu koncentráciu umelcov, ktorí tam vždy žili.“ Dokonca šiel tak hlboko, že spomínal geopatogénne zóny, ktoré tu vraj fungujú. Na to som hrdý. A cítim to aj na Jane Kirschner. Hoci sa niekedy pochytíme, stačí, keď na nás niekto útočí zvonku, držíme spolu. Ten Martin nás drží spolu.
Na slovenskej scéne je toľko speváčok... Jana Kirschner a ponuka, aby zložila k filmu pieseň, nebola náhoda, že?
- To veru nebola... (smiech)
Čo je na Pokoji v duši ešte okrem vás a Jany martinské?
- Napríklad aj stredné Slovensko, kde sa film nakrúcal. Vlastne... všetko je na ňom martinské. Vždy bude platiť, že detskú izbu, v ktorej ste v Martine vyrastali, si beriete všade so sebou. Je to o zmýšľaní, pohľade i nárečí, ktorým sa hovorí aj v tomto meste. Alebo je tu vidieť aj tú našu chlapskosť a citlivosť. Všimnite si – my Martinčania sa hráme na chlapov, ale vo vnútri sme citliví.
Nosíte v hlave nový príbeh?
- No je ich viac. Napríklad by som chcel ísť do príbehu o jednom slovenskom hudobníkovi, ale nepoviem vám ktorom, lebo som poverčivý. A to je ďalšia vec, ktorú mám z Martina – poverčivosť.
Vo vnútri ste Martinčan, ale navonok Bratislavčan. Alebo sa mýlim?
- Nemôžem povedať, že nemám Bratislavu rád, ale nezvykol som si na ňu. Martin je miesto, kde sa cítim doma. Veď tu mám stále aj svoju rodinu – staručkých rodičov i brata. Keď sa tak teraz nad tým zamýšľam, potreboval by som tu mať pevný bod. Pochopíte to, keď budete behať po svete. Bez toho pevného bodu sa vám bude zdať svet veľmi veľký a nevďačný. Ale keď ho nájdete, a v tomto prípade je Martin ideálny, bude sa vám lepšie žiť. Uvidíte...
VLADO BALKO
Vladimír Balko sa narodi v Martine, absolvoval vysokú školu ekonomickú a filmovú a televíznu žurnalistiku v Bratislave, od roku 1988 pracoval v ČSTV, neskôr pre Markízu. V roku 2003 vytvoril dokumentárny cyklus o deťoch, vojne, chudobe a chorobách v zahraničí, za čo získal cenu za najlepší dokumentárny film na 38. ročníku festivalu Academia film Olomouc. Je autorom klipu k piesni Vráť trochu lásky medzi nás, za videoklip k piesni Biely strom skupiny OBD získal cenu Grammy Award. Ako režisér sa podieľal na seriáloch Medzi nami a Panelák. V kinách sa v týchto dňoch premieta jeho prvý film Pokoj v duši.
MIROSLAVA DÍREROVÁ