Zrejme nebolo už nijaké voľné miesto v celej reštaurácii, pretože si sadli k stolu číslo 21. Mladý otecko a jeho šesťročný syn. Mala som sto chutí rozbehnúť sa za nimi a povedať im… Vlastne, čo by som im povedala? Aby si presadli? Ale kam? Všetko bolo natrieskané na prasknutie. A ja sa nesmiem zastaviť vo svojej činnosti, inak mi hrozí, že ma čašníci pochovajú v haldách neumytých tanierov. Nechcem stratiť výhľad, to je to jediné zaujímavé na mojej činnosti. Bez výhľadu na jedáleň by som už bola dávno skončila na psychiatrii tak ako moja predchodkyňa. A tak som cez sklenenú stenu pozorovala ten virvar, to ukájanie živočíšnych potrieb vyvolaných hladom a smädom.
Otecko dlho sedel a čakal. Bol inteligentný a pochopil, že ľudské sily majú svoje hranice a nie je dobre prekračovať ich toleranciu. A tak, až po polhodine si dovolil osloviť čašníka, nášho Leonarda Di Capria, ako ho volám odvtedy, ako som videla Titanic. Ten naň nepo-zrel ani jediným okom a zohnutý pod ťarchou podnosu s dvadsiatimi taniermi žongloval pomedzi stoly a rozdával poživeň slintajúcim hosťom. Keď sa vracal s vylízanými taniermi naspäť, otecko opäť zakričal:
„Čašník!“
Viem, že Leonardo počuje dobre a viem aj to, že hoci nemá chybu sluchu, mal dôvod nepočúvať. A tak, keď na neho zavolal otecko už po tretíkrát, hodil po ňom plavou šticou a v rýchlosti precedil pomedzi zuby:
„Mňa voláte zbytočne, to nie je môj rajón. Moje sú čísla 1 až 10.“
Neostávalo mu nič iné, ako si počkať na jeho kolegu. Ale opäť narazil na nezáujem, opäť zaznela tá istá odpoveď:
„To nie je môj rajón, ja mám čísla stolov 11 až 20.“
„Tak, komu teda patríme?“ zúfalo vykríkol otecko len tak do prázdna.
Áno, práve zistil, že sú v území nikoho. Vydedenci, ignorovaní davom a vylúčení z ľudskej spoločnosti. Odsúdení na smrť hladom a smädom. Radi by si boli vystáli rad za chrbtom niektorého konzumenta, ale za každým sediacim stáli aj po traja hladoši. A tak trpezlivo čakali.
Po dvoch hodinách vyšiel zo služobných dverí pán v tmavom s okrúhlym bruchom a majestátne sa obzeral po miestnosti. Otecko urobil posledný pokus a zamával na neho. Vedúci prevádzky dôstojným krokom priplával k jeho stolu a úslužne sa spýtal, čo si želá. Nepatrná iskierka nádeje na zaplnenie prázdnych žalúdkov pohasla v momente jeho odpovede:
„Vidíte ten nápis a tie spráchnivené kosti pod stolom? Vážení, zle ste sa posadili. Máme len dvoch čašníkov, darmo, nie sú ľudia…“
„Takže, nápis „Príďte si sadnúť k tomu správnemu stolu, inak skončíte ako oni“, to nie je len reklamný slogan?“ spýtal sa prekvapený otecko.
„Nie, vážený pane, títo ľudia nerešpektovali naše upozornenie..“ a opäť so vztýčenou hlavou zmizol v útrobách kuchyne.
Po istom čase nám pribudol nový zamestnanec, čašník Ferko. Teraz bolo možné zvládnuť už i tretiu desiatku stolov, a tak som si spomenula na ocka so synom. Márne som ho však hľadala. Pri dvadsaťjednotke sedel sivovlasý starček a pri ňom muž v najlepších rokoch. Až oveľa neskôr prišiel personál reštaurácie na to, že sú to tí naši starí známi, trpezliví veteráni…
E. MOLČÁNIOVÁ