nok redaktora Romana Kopku o pripravovanom protifajčiarskom zákone.
Sú absolútne neohľaduplní
Na prvý pohľad síce nesúvisiace témy, ale mne sa vynárajú isté súvislosti a paralely. Poznávacím znamením drvivej väčšiny fajčiarov aj psíčkarov je spoločná charakteropatická a sociopatická črta - a síce absolútna neohľaduplnosť a nerešpektovanie práv nefajčiarov, resp. nechovateľskej verejnosti.
Právo fajčiara fajčiť, sa končí tam, kde začína právo nefajčiara dýchať čistý vzduch: na autobusovej zastávke, na vlakovom nástupišti, na pešej zóne hosťujúcej koncert či divadelný festival, v letnom kine. Rovnako právo chovať psa sa končí tam, kde sa začína právo ostatných na čisté detské pieskovisko, park, trávnik pred domom. Zdá sa, že okrem hospodárskej, finančnej a plynovej krízy tu máme ešte ďalšie pohromy: krízu tolerancie, ohľaduplnosti voči druhým, krízu susedských vzťahov.
Nie je to len o exkrementoch
Problém psíčkarov by som neredukoval len na problematiku psích exkrementov. Je oveľa širší. Začína sa to neregulovaným chovom nebezpečných bojových plemien, pokračuje obťažovaním ostatných nájomníkov bytových domov hlasným štekotom a končí problematikou túlavých psov. Oscar Wilde raz napísal: cigareta je vec, ktorá má na jednom konci oheň a na druhom blázna... Analogická „óda na blbosť“ mi napadá aj v súvislosti so psím obojkom a vôdzkou. Zvlášť sa to týka panelákových psov, ktorých majitelia nemajú problém priviazať svojich miláčikov ráno o šiestej pred potraviny v blízkosti bytových domov. Po trištvrtehodine vyštekávania si ho odnášajú v blaženej spokojnosti, že spojili venčenie s nákupom. To, že pobudili všetkých v bytovke, ich netrápi, spoločenská slabomyseľnosť im nedovolí uvažovať v širších súvislostiach a zvažovať dôsledky svojho konania.
Keď ich sankcionuje mestská polícia, bránia sa prihlúplymi pseudoargumentami - vraj, to robia aj iní. To len potvrdzuje vyššie uvedenú spoločenskú psychoanalýzu tejto skupiny obyvateľstva. Keď sú riešení pokutou v blokovom konaní, odchádzajú s pocitom hroznej krivdy, že sa proti nim spolčil celý svet.
Ich spôsob myslenia a videnia reality sa končí tam, kde sa končí druhý koniec vôdzky. Požívať práva, to áno, ale niesť zodpovednosť za svoje konanie, to už nie. Pes je divé zviera a do paneláku nepatrí - kvôli ostatným nájomníkom a hlavne pre psa samotného. Človek so skutočne kladným vzťahom k chovu zvierat psa do takýchto nevyhovujúcich podmienok neprivedie.
Čo by pomohlo?
Problém by vyriešilo výrazné oddiferencovanie miestnej dane za psa chovaného v byte od psa chovaného v rodinnom dome. Samozrejme, v neprospech panelákových psov. Toto opatrenie spolu s účinnou represiou pri flagrantnom porušovaní písaných aj nepísaných pravidiel spolunažívania chovateľskej (a podobnými opatreniami aj fajčiarskej) verejnosti môže priniesť základný poriadok a jasné pravidlá spolunažívania, keďže hodnoty zdobiace napríklad mentalitu škandinávskych krajín, ako sú slušnosť, ekologické myslenie,dobrá výchova, ohľaduplnosť k iným, osveta či snaha ísť niekomu príkladom, sa u nás nenosia.
ADRIAN ŽALMAN
(Medzititulky TN)