Knihy, ktoré sa nečítajú, ale dajú sa len počúvať

MARTIN. Turčianska knižnica je len jedna z 26 regionálnych pobočiek, ktorých zásobuje zvukovými knihami Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. Táto jedinečná celonárodná knižnica má k dispozícii nahrávacie štúdio, v ktorom od roku 1962 narozprávali herci či dobrovoľníci vyše 4 tisíc kníh a niekoľko druhov časopisov.
Turčianska knižnica ako jediná v regióne si za vyše desať rokov z Levoče požičala zhruba 2 tisíc kníh pre asi tridsať nevidiacich čitateľov. „Zvukové knihy sú určené výlučne pre nevidiacich. Bez potvrdenia od lekára im ich nevydávame,“ vysvetlila knihovníčka Ľubica Bobčeková. Táto skupina čitateľov je jedna z najusilovnejších. Za minulý rok im knižnica zapožičala 534 zvukových kníh.
Vasilková na ôsmich CD
Nevidiaci majú život obmedzený na zvuk. A tak radšej ako film v telke si vypočujú knihu. Stošesťdesiatstranovú Vasilkovú zhltnú za osem hodín. Toľko trvá nahrávka na ôsmich CD. Dvadsaťšesťročná Michaela Fučková z Martina si mesačne vypočuje aj 3 či 4 knihy. „Závisí to od dĺžky nahrávky. Niektoré knihy sú rozdelené po kapito- lách aj na 26 magnetofónových kazetách,“ vysvetlila Michaela, ktorá je nevidiaca od narodenia. So zvukovými knihami sa zoznámila na základnej a strednej škole pre nevidiacich v Levoči.
Počúvať je pohodlnejšie, ako čítať
Ľudia, ktorí žijú v tme, čoraz viac pred čítaním za pomoci Braillovho písma uprednostňujú zvukové knihy. „Počúvať knihu je jednoznačne rýchlejšie a pohodlnejšie. Slepecké písmo veľa nevidiacich už ani neovláda,“ vysvetlila.
V martinskej knižnici je drvivá väčšina kníh nahraná na magnetofónových kazetách. Centrálna knižnica v Levoči je však modernejšia – jej čitatelia si môžu knihy počúvať cez počítač v mp3 formáte.
Nevidiaci zväčša chodia do knižnice v sprievode. Knižnica im a aj telesne postihnutým čitateľom vychádza v ústrety. Knihovníčky im knihy nosia rovno domov. „Ak má jedna zvuková kniha dvadsať kaziet, berieme si veľký batoh,“ vysvetlila Ľubica Bobčeková.
MIROSLAVA DÍREROVÁ