v Kosove.
Slobodník Anton Jirků nastúpil do armády krátko po základnej službe pred štyrmi rokmi ako guľometník. V súčasnosti je v martinskom útvare radistom roty, ktorý sa v sklade stará o údržbu a ošetrovanie vysielačiek, zabezpečuje spojenie veliteľa roty s rotou. V Kosove zas zastáva funkciu strelca. Jeho činnosť závisí od toho, či je v službe tu na Kosovom poli, kde stráži pomník, alebo je na základni v Šajkovaci. ,,Našou prvoradou povinnosťou je chrániť pomník a zabezpečovať jeho návštevy. Ako strelec chodím na obchôdzku, monitorujem a kontrolujem pridelenú oblasť, či je v nej pokoj, či sa nevyskytlo etnické násilie a chránim srbskú menšinu v Žltej budove a školskom centre,“ referoval o svojej práci Anton Jirků, ktorý má však okrem stráženia pomníka aj iné povinnosti. Ďalší týždeň pôsobí v pohotovostnej jednotke, teda v silách rýchlej reakcie, a zároveň spolu s ostatnými plní funkciu zálohy pre veliteľa, keby došlo k demonštrácii.
Domáci ich vnímajú ako Slovanov
Ako hovorí, do misie šiel s radosťou a s víziou načerpať nové skúsenosti a zdokonaliť si anglický jazyk pri komunikácii s príslušníkmi iných armád. Predovšetkým si chcel overiť v teréne všetko, čo sa naučil v martinskom útvare. „S pobytom v misii som spokojný po všetkých stránkach, naučil som sa pracovať v kolektíve, riešiť niektoré situácie aj v spojitosti s vojakmi iných armád. S civilným obyvateľstvom sme prob-lémy nemali, správa sa k nám veľmi priateľsky, Kosovčania nás vnímajú ako Slovanov,“ pochvaľuje si Anton Jirků.
Prvýkrát na misii
Rovnaké pohnútky priviedli do Kosova aj vojaka Maroša Cígera z Valče. „Jedine tu som si mohol vyskúšať reálne v praxi to, čo sme si mnoho ráz opakovali,“ povedal. Hoci zelenej je verný už siedmy rok, toto je jeho prvá misia. Doma slúži v 11. mechanizovanom prápore, v Kosove je strelcom, ktorý sa stretáva s domácimi obyvateľmi. „Sledujem, či medzi nimi nedochádza k potýčkam, či niečo nepotrebujú,“ opísal svoju prácu na misii a naznačil, že v tejto pochmúrnej krajine zažil množstvo pekných a úsmevných zážitkov, aké sa vraj dajú zažiť len v dobrom a zocelenom kolektíve.
Túži po vyššej hodnosti
Maroš Cíger je pripravený na ďalšiu misiu a slúžiť naplno, aby mu na výložke pribudli ďalšie hviezdičky. Veľmi ťažko sa mu však bude odchádzať najmä kvôli 8-ročnej dcérke, ktorá sa zakaždým nevie dočkať, kedy sa ocko vráti. Svoju neprítomnosť sa jej snaží vynahradiť aspoň hromadou darčekov, ktorých má vždy dosť aj pre ostatných blízkych. Veď predsa chýba i tým. „Moji najbližší neboli nadšení, keď som im oznámil, že idem do misie. Najmä moja mama sa s tým nevedela zmieriť, no presadil som si svoje. Chcel som to vyskúšať a som rád, že som to urobil,“ povedal nakoniec vojak Maroš Cíger.
Peter Dovina