„Vy ste zvonili?“
„Dobrý deň! Som z firmy Koniec zábavy a ponúkam vám svoje služby.“
„Aké služby máte v náplni?“
„Vypínam večer televízory, domáce kiná a počítače.“
„Nežartujte, vari si niekto nevie vypnúť televízor či počítač?“
„Presne tak, pane, a som ochotný, keďže mám ešte voľné kapacity, prísť každý večer aj k vám.“
„Ďakujem, nemám záujem… Ale, počkajte, ak mi poviete meno aspoň jedného vášho klienta, tak porozmýšľam.“
„Je to síce služobné tajomstvo, ale dobre teda. Kandidát vied Krkovička, robí na dizertačnej práci a sám nemá silu vypnúť tú škatuľu. Bezo mňa by mal ohrozený termín. René Haluškovi som zachránil manželstvo. Kvôli počítaču sa nevenoval manželke a teraz konečne po pätnástich rokoch čakajú potomka. Jožo Parenica vďaka videu zaspal čas. Volali ho na rodičovské združenie a on šiel do škôlky. Vôbec si od televízora nevšimol, že jeho deti už medzitým vyrástli a rodičia majú predmaturitné stretnutie s učiteľmi. Poslanec Parôžtek chodí vzorne pripravený do parlamentu a jediný zo svojho poslaneckého klubu rokovacie hodiny neprespí. Prosím, a to iba vďaka mojim službám… A tak by som mohol pokračovať. Mám bohatú klientelu a ak to takto ďalej pôjde, budem si musieť zamestnať ďalších ľudí…“
„A to si dajú v polovičke zábavy vypnúť televízor? Ja by som vás dnu nevpustil.“
„Ja nezvoním, mám kľúčik, to je podmienka.“
„Ale veď oni si ju môžu po vašom odchode znovu zapnúť…“
„Neurobia to. Vážia si poplatku, ktorý za túto službu vysolili a potom predsa len, viete, výčitky…“
„Čo beriete za jedno vypnutie?“
„Pokiaľ to má hladký priebeh, taxa je sto korún. Ak mi nadávajú a robia prieťahy 150, a ak sa bijeme a vzájomne neslušne verbálne napádame, suma sa zvyšuje na 200 korún bez dépéhá. To viete, mám vysoko rizikovú prácu, časté úrazy, pľuvance, vybité zuby, na zdravotné ošetrenie mám vysoké náklady. Spočiatku si zákazníci objednávajú tretí tarif, ale postupne prechádzajú na najlacnejší. Môžem vám však zodpovedne potvrdiť, že doposiaľ som nenašiel človeka, ktorý by mi za moje služby nebol vďačný…“
„No, neviem, aj ja mám z roku 1992 nedočítanú knižku Potopa sveta, možno by som sa na to dal…Chcel by som sa konečne dozvedieť, ako sa to skončilo… Platí sa vopred?“
„Pravdaže, mesiac dopredu.“
„Koľko by to činilo u mňa pri tretej, najdrahšej cenovej skupine? Viete, mám rozpozeranú telenovelu a tak počítam s ťažkosťami…“ „Moment, vypíšem vám príjmový doklad…“ „Dve, tri, štyri tisíc, päť tisíc…“
„Nemáte drobnejšie? Nemám vám vydať dve stovky… Ako to len urobíme…Viete čo? Prefackajte ma a poriadne mi vynadajte a sme vyrovnaní, dobre?“
E. MOLČÁNIOVÁ
