Písmo:A^-|A⁺00

 o prínos pre šport v minulých dňoch ocenilo aj mesto, ktoré mu udelilo vyznamenanie za zásluhy o rozvoj športu. Šport bol neoddeliteľnou súčasťou detstva vašej generácie. Bolo to aj vo vašom prípade? - Som rodák z Martina, ale bývali sme vo Vrútkach, kde sa začali odvíjať aj moje prvé dotyky so športom. Zásluhu na tom mali aj rodičia, a samozrejme aj škola. Od prvého ročníka základnej školy sme celá trieda prešli pod krídla Sokola Vrútky. V telocvični nám starší kolegovia zo Sokola dali základy pohybovej všestrannej prípravy. Kým ste sa začali špecializovať na určitý druh športu, venovali ste sa všestrannosti. Nemali ste konkrétny cieľ byť há-dzanárom, futbalistom alebo hokejistom? - Vtedy to tak bolo zaužívané. Veľkú úlohu zohrávala škola, ktorú sme reprezentovali v atletike, vo volejbale, v hádzanej, v basketbale, futbale. Teda spočiatku nebola žiadna špecializácia na konkrétny šport. Tá prišla postupne, až keď sme vyskúšali takmer všetko. Kedysi, takmer bez výnimky, sme v lete všetci hrávali futbal a v zime hokej. Ako ste sa od futbalu prepracovali k hádzanej? - Zásluhu na tom mala moja triedna učiteľka pani Antošová, presnejšie jej manžel. Bol z Moravy a v priekopskej škole začal celú našu partiu učiť základy hádzanej. Vytvorili sme celkom dobré mužstvo, ktoré reprezentovalo školu na Turčianskych hrách. Na mojom hádzanárskom smerovaní mali zásluhu aj moji spolužiaci na strednej škole v Košiciach, ktorí hrávali za Maratón. Tí ma definitívne zlanárili k hádzanej, hoci som pô- vodne mal v úmysle hrať futbal v niektorom z mládežníckych družstiev vtedajších VSS alebo Lokomotívy. A tomu, že som sa stal hádzanárom, prispel aj známy martinský tréner Milan Turčan, u ktorého som ako dorastenec počas prázdnin v Turci často trénoval. Po skončení strednej školy v Košiciach, ste sa však ne-vrátili do Martina. Popri štúdiu na FTVŠ v Bratislave ste obliekali dres Červenej hviezdy – vtedy popredného mužstva najvyššej federálnej súťaže. Ako si na túto časť svojho aktívneho športového života spomínate? - Červená hviezda bola vtedy doslova nabitá menami skvelých hádzanárov „posťahovaných“ z celého Slovenska. V kádri bola celá plejáda reprezentantov Československa. Od roku 1967 do roku 1975 som v tomto klube prežil ozaj krásne roky. Nielenže som za tento klub hrával, ale istý čas som bol aj trénerom juniorov. Čo neskôr rozhodlo, že ste sa vrátili do Turca? - Rodina, rodičia. Mal som síce trénerskú ponuku z Michaloviec a Piešťan, ale uprednostnil som návrat domov. Aj zásluhou vtedajších činovníkov športu Petra Rovnianka a už nebohého Ivana Štefka som v bývalej Telovýchovnej jednote Strojárne Martin začal pracovať ako metodik a popri tom som hrával hádzanú. Vtedajšia Telovýchovná jednota Strojárne Martin patrila k najväčším nielen na Slovensku, ale aj v rámci Československa. Bolo to tak? - Máte pravdu. Mala takmer tritisíc členov. Pod jej strechou bolo devätnásť oddielov a dva odbory. Zastrešená bola strojárskou fabrikou, ktorá pomáhala rozvíjať šport v meste. Fabrika pomáhala športu aj investične a šport mal z jej strany ozaj veľkú podporu. V čase vášho návratu domov prežívala aj martinská há-dzaná slávne obdobie... - Pôvodne som nemal v úmysle pokračovať v aktívnej činnosti, chcel som sa venovať práci. Lenže skončiť s aktívnym športom sa z večera na ráno nedalo, to jednoducho nešlo. Bol som na niekoľkých trénin-goch hádzanárov a nebolo ma treba veľa prehovárať, aby som v hráčskej kariére pokračoval. Hoci som bol v Bratislave súčasťou mužstva, ktoré získavalo pri majstrovské tituly a poháre z rôznych súťaží, v Martine som si hádzanú užíval. Tvorili sme úžasnú partiu, ktorá sa po vypadnutí z najvyššej súťaže dokázala zmobilizovať a opäť si vybojovať postup a získať Slovenský a Československý pohár. Po skončení aktívnej činnosti som ešte istý čas pôsobil ako asistent trénerov Milana Turčana a Honzu Bašného. Neskôr som trénoval aj starších žiakov, s ktorými sme skončili tretí na Slovensku. V hádzanej ste desaťročie pôsobili aj vo funkcii čelného predstaviteľa klubu práve v čase, keď už šport postupne začal strácať podporu krachujúcej fabriky. Bolo to ťažké obdobie? - Nebola to vôbec ľahká robota. Zmenili sa podmienky a finančne zabezpečovať klub bolo z roka na rok ťažšie. Popri hospodárskych funkciách, ktoré som vykonával, a iných povinnostiach to vôbec nebolo jednoduché obdobie. Nedalo sa sedieť na dvoch stoličkách, navyše bez nádeje, že by sa situácia mohla zlepšiť. Pred troma rokmi ste sa vrátili do športu vo funkcii riaditeľa MHC Martin, a.s. Čo o tom rozhodlo? - Keď som ešte pracoval v Martimexe, zastupoval som firmu v štruktúrach hokejového klubu, ktorý vtedy niesol jej názov. Bola to pekná éra martinského hoke-ja pretkaná úspechmi klubu. Aj to do určitej miery rozhodlo o tom, že som neodmietol ponuku súčasného prezidenta MHC Jaroslava Ziga ísť pracovať do hokeja. Hokej má v Turci cveng a je už dlhšie športom číslo jeden v Martine. Po vlaňajšej sezóne sa ale čakalo, že semifinále extraligistom neujde. Lenže minulý pondelok Slovan zmaril tento sen. V čom vidíte príčinu? - Určite sme chceli, aby táto extraligová sezóna bola pre klub úspešnejšia, ako bola minulá. To, že sa tak nestalo, má viacero príčin a iste to bude predmetom hlbšieho a komplexnejšieho posezónneho hodnotenia. Napriek tomu, že nám extraliga nevyšla podľa predstáv, si ale nemyslím, že by sme mali zabudnúť naprí-klad na historický medzinárodný úspech martinského hoke-ja v Kontinentálnom pohári vo francúzskom Rouen. Táto sezóna bola pre nás špecifická, lebo sme sedeli na dvoch stoličkách. Nechceme sa vyhovárať, lebo všetko bolo v našich rukách. To, že sme neprešli cez štvrťfinále, ma mrzí kvôli našim fanúšikom, ktorých v hokejových kruhoch považujú za najlepších na Slovensku. Hokej je momentálne jeden z mála športov v Martine, ktorý sa prepracoval takmer medzi slovenskú elitu. Prečo je tu šport už dlhšie v recesii? - Je to dané podmienkami. Kedysi sa šport robil ľahšie, ako sa robí teraz. Bola tu fabrika, ktorá ho podporovala, bola mu strechou. Šťastím pre martinský hokej je, že sú tu ešte ľudia, ktorí ho podporujú a často aj bez uznania verejnosti. Našťastie, ani mesto sa k nemu nestavia chrbtom. Na druhej strane je pravda, že my nemáme a ani nikdy nebudeme mať výsadné postavenie také, ako má napríklad Slovan Bratislava, ktorý má predsa len väčšie možnosti na získavanie sponzorov. Z hľadiska budúcnosti hokeja v Martine mi zostáva len veriť, že hospodárska kríza, ktorú sme pocítili aj my, nebude mať zhubný vplyv na ďalší rozvoj martinského hokeja.

Článok pokračuje pod video reklamou