Žijeme na dedine, ale deväťročnú dcéru som prihlásila do školy do mesta. Odvtedy sa však zmenila. Stoj čo stoj sa chce vyrovnať svojim spolužiakom. Odmieta chodiť domov autobusom a žiada nás, aby sme po ňu prišli autom, minule si pýtala do školy notebook a nedávno zas lepší mobil. Nechceme ju rozmaznávať, ale ako jej máme vysvetliť, že zachádza priďaleko?⋌INGRID, SUČANY Milá Ingrid, vaša dcéra prešla za krátky čas mnohými zmenami a záťažovými situáciami. Musela opustiť dôverne známe prostredie vidieka, školy a adaptovať sa do nového. Nemala to jednoduché. Spolužiaci zvedavo očakávali, kto to bude a ako medzi nich zapadne. Zniesť zvýšenú pozornosť okolia je veľakrát ťažké aj pre dospelých. Aby bola prijatá, chce sa im vyrovnať, prispôsobiť mestskému imidžu. Už aj deti dnešnej konzumnej spoločnosti sa bohužiaľ posudzujú podľa toho, kto má čo na sebe. Stačí, aby ste boli „nahodení cool“ a hneď ste zaradení o „level“ vyššie. Odlišnosť sa odmieta, negatívne hodnotí, stáva sa predmetom posmechu, izolácie. Kastovanie detí sa potom deje na základe toho, kto čo má z vecí, ktoré momentálne letia, či už ide o tašky, peračníky u mladších detí, alebo mobily, MP3, notebooky, športovú obuv, oblečenie u starších žiakov. Nemyslím si, že deťom treba splniť každé ich prianie, uspokojiť všetky nároky, vyhovieť vo všetkom, čo si zmyslia, pokiaľ s tým nie sú stotožnení aj rodičia. Mnohí to robia pre pocit viny, či v snahe zabrániť frustrácii dieťaťa. Citlivým rozhovorom skôr zistite, aké je jej prežívanie v triede, poukážte, že oveľa väčší význam majú osobnostné vlastnosti, múdrosť, priateľstvo, pomoc, spolupráca.