Článok pokračuje pod video reklamou
Električka smerujúca k internátu vysokej školy bola napchatá do prasknutia. Sedel som v neveselej nálade v štvorke so starším spolužiakom Stanom a ticho sme sa roz-právali. Oproti nám sedel distingvovaný prešedivelý pán a čítal noviny.
„Priznaj sa, že nie si vo svojej koži,“ povedal mi Stano.
„Bodaj by aj, keď mám zajtra najťažšiu skúšku a pravdupovediac... no čo ti budem rozprávať.“
„To myslíš tú z kvantovej fyziky? No, tak to ti vôbec nezávidím, keď som ju robil ja, deviati z desiatich sme ju neurobili. Zmákol som ju až na dekanský.“ Tu sa Stano nahol ku mne a do ucha mi pošepol dôležitú informáciu o pánovi oproti.
V mojej hlave to zahrkalo, ako keď sa spúšťa dieselový motor, oči mi zablýskali. Dostal som šialený nápad. Náš tichý hovor nabral na dimenzii, aby to počul každý cestujúci.
„Vieš, doslova sa na tú skúšku teším, dal som si záležať, aby som bol dôkladne pripravený. Tridsať otázok viem spredu i zozadu, napoludnie i o polnoci ako keď bičom plieska. Mám ich preštudované do najmenších podrobností. Len jednu z nich som ani nevidel, piatu. Ak dostanem tú, som v keli.“
„Nevedel som, že si taký poctivý študent.“
Ja som ho však namiesto odpovede pod sedadlom kopol a nenápadne na neho žmurkol. Pochopil.
Na druhý deň som s malou dušičkou sedel pred profesorovou pracovňou a čakal na svoj osud. Keď ma zavolal dnu, vedeli sme obaja, že sme sa už videli.
„Tak, vy mi poviete otázku číslo päť.“ Dlhšie ma skúmal, ako zareagujem, asi sa chcel pokochať na mojej zúfalej tvári. Keď sa nedočkal očakávaného, povedal: „Môžete sa ísť pripraviť.“ Potom volal ďalšieho.
Problematiku som s pokojom Angličana dopodrobna rozobral a zodpovedal i na doplňujúce otázky. Bol som skvelý, aspoň tak sa vyjadril skúšajúci.
„Ak ste schopný otázku, ktorú neovládate, zodpovedať takým vyčerpávajúcim spôsobom, neviem si predstaviť, ako by znela odpoveď na tie, o ktorých ste sa vyjadrili, že ste ich naštudovali do najmenších podrobností. Vaše vedomosti musia byť naozaj pozoruhodné.“
Z indexu sa na mňa škerila výborná. Zhlboka som si vydýchol. Chvalabohu, najťažšiu skúšku som vďaka šťastnej náhode urobil a v duchu som si blahoželal, ako som preľstil profesora. Veď v skutočnosti bola piata otázka jediná, ktorú som ovládal. Vyšlo to. Keď som vychádzal z jeho pracovne, vo dverách ma ešte zastavil:
„Rád diskutujem s inteligentnými a múdrymi ľuďmi a keďže, ako ste vraveli, máte detailné znalosti z kvantovej mechaniky, chcel by som sa s vami ešte raz stretnúť a prebrať niektoré nové aspekty z tohto odboru...“
E. MOLČÁNIOVÁ
