V rokoch 1950 až 1953 viedli medzi sebou dva kórejské štáty vojnu. Južnú časť podporovali Američania, severnú zas Sovietsky zväz a teda i Československo. Dodávali sme im zbrane, lieky, autá a keď deti stratili rodičov i možnosť vzdelávať sa, prišli k nám. Časť z niekoľko tisíc kórejských študentov umiestnila vláda do Mošoviec, kde im na pobyt vyčlenila novučičké stredisko ROH, teda terajšie priestory strednej poľnohospodárskej školy. Doposiaľ túto lokalitu domáci volajú Kórea.
Prišli spievajúc Tancuj,
tancuj...
Mošovčania si príchod cudzincov nenechali ujsť. Správa o ich pobyte sa v dedine rozšírila a všetci ich očakávali s veľkou zvedavosťou. Na tento deň v roku 1953 si zreteľne pamätá ich konškoláčka Marcela Bodorovská (66), neskôr učiteľka na základnej škole. „Keď Kórejčania prišli, celé Mošovce boli hore nohami. Pozerali sme, ako v dvojstupe pochodujú hore dedinou, všetci boli rovnakí – nízki, s čiernymi vlasmi, rovnakými účesmi, hnedými teplákmi a bielymi baretkami. Spievali Tancuj, tancuj, vykrúcaj a my sme všetci na nich pozerali ako na zjavenie. Vedeli perfektne po slovensky, akurát že popevok tralalala, spievali traľaľaľa,“ preniesla sa do čias, keď mala desať rokov.
Slovenčinu ovládali
lepšie než my
Kórejskí študenti počas vojny vymeškali niekoľko ročníkov, preto hoci mali 13 až 18 rokov, nastúpili do 4. a 8. triedy vtedajšej osemročnej strednej, dnes základnej školy. Aby dohonili zameškané, do vyšších ročníkov postupovali už po pol roku. Tvorili štyri samostatné triedy a popri slovenských učiteľoch ich vyučoval aj ich pedagóg z Kórey. Ten ich učil osobitné predmety - rodný jazyk, ich dejiny a ústavu, ktoré mali namiesto ruštiny a hudobnej výchovy. Avšak povinne sa drvili i slovenčinu, ktorá im išla napodiv veľmi dobre.
„Neviem, kde sa učili po slovensky, ale ihneď sa s nami roz-právali naším jazykom. Dokonca ho ovládali i písomne. Diktáty písali lepšie než my, boli to vynikajúci a pilní žiaci, ktorých nám dávali učitelia za vzor,“ pochválila bývalých spolužiakov Marcela Bodorovská.
Ich prvé Vianoce
šli aj v kine
Mošovčania žasli nad mimoriadnou prispôsobivosťou nových malých šikmookých spoluobčanov. Ihneď sa zžili s prostredím, po dedine sa pohybovali ako doma, bez problémov prijali slovenské zvyklosti i kultúru. Prvé Vianoce im pomáhali spolužiaci z Mošoviec na internáte vyzdobiť si stromčeky. Ich nadšenie a zážitky zaznamenala televízia a táto reportáž išla dlhší čas namiesto dnešnej reklamy pred filmami v kine...
Radi chodili do hôr na lesné jahody a neopovrhli ani zemiakovými brigádami. „Mali z toho neuveriteľný zážitok. Kórejskí chlapci chytali na poli myši, hádzali si ich za tričká a nechali ich behať po bruchu. My sme pišťali, oni sa však smiali,“ pobavila sa nad príjemnou spomienkou bývalá učiteľka.
Všetkých oslovovali
mama
Noví študenti vraj boli tiež disciplinovaní. Chválili ich učitelia i vychovávatelia z internátu. Všetky ženy, ktoré si kórejské deti obľúbili, volali vraj mama. Zrejme v nich hľadali stratený domov. O tom však často nerozprávali, vojnu z nich cítiť nebolo. „Kamarátka mi spomínala, že prišla o rodičov, keď bola v škole. Ale inak boli Kórejčania suverénne veselí a normálni. A náš štát sa o ne tak staral, že im nič nechýbalo,“ zmienila sa Marcela Bodorovská. Okrem ubytovania, stravy, vzdelania a šatstva im štát zabezpečil aj športovú výbavu. Kórejčania vraj boli neobvykle britkí, rýchli, ohybní a šikovní. Dobre plávali, avšak zvláštnym spôsobom. „Mali pri tom jednu ruku hore ako by v nej držali zbraň. Možno tak boli naučení z vojny...“ zamyslela sa naša pamätníčka. Na lyžiach, ktoré po ich odchode ostali v škole, vyhrávali okresné kolá a vynikali i na ihrisku. Bude to znieť zvláštne, ale tieto malé útle chlápätká tvorili samostatné mužstvo C a hrali za Mošovce i futbal!
Ja som Čong Čong Gan,
budeme kamaráti
Malí Kórejčania netvorili uzavretú skupinu a nadväzovali priateľstvá s domácimi. Nebránili sa im, dokonca ich vyhľadávali. „Raz na futbale ku mne pristúpil jeden z chlapcov a spýtal sa ma, ako sa volám. Povedal: Ja som Čong Čong Gan, budeme kamaráti. A bolo,“ pobavene pokrčila plecami Marcela Bodorovská. Najlepšou kamarátkou jej však bola dievčina, ktorej meno si tiež pamätá iba foneticky – Čang Gum Dža. „Chodila k nám domov, nosila mi jahody z lesa a keď sa vracali do Kórey, darovala mi ručné práce z farebných bavlniek. Moja mama jej zas kúpila niečo praktické – pančuchy a hodinky a na pamiatku slovenské knihy s povesťami,“ zaspomínala si. S kamarátkou z ďalekej krajiny si ešte pár rokov písala. Zo Soulu jej posielala vylisované kvety. Posledné
správy od Kórejčanky prišli v 60. rokoch. „Písala mi, že chorľavie, že sa necíti dobre. Viac sa neo-
zvala. Ktovie, čo sa s ňou stalo...“ kladie si otázku.
Po rokoch sa vraj
do Mošoviec vrátili
O kórejských sirotách sa veľa rukolapných spomienok nezachovalo. Fotografie zo súkromných archívov sa postrácali pri zostavovaní monografie o Mošovciach a len máličko sa toho nachádza v archíve na Bystričke. Našli sme tu školskú kroniku, v ktorej sa sem-tam zmienky o kórejských žiakoch objavujú, a dve triedne knihy so zväzkom výkresov.
Kórejčania sa zachovali len v spomienkach vtedajších školákov, dnes 60- až 70-ročných dôchodcov. A tí si len matne spomínajú, že niekto z tejto ázijskej krajiny po rokoch Mošovce navštívil. Marí sa im, že to mohol byť kórejský učiteľ... A možno deti týchto školákov sedia v najvyšších kanceláriách automobilky Kia a snažia sa rozpamätať, o ktorej dedine im rodičia rozprávali, keď na vý-kresoch snívali, aké raz budú vyrábať autá...
Miroslava dírerová