Aladár Podkovička priniesol Justínke, svojej milovanej manželke, kvety. Bolo to prvýkrát po dvadsiatich piatich rokoch manželstva, preto si už cestou predstavoval, akú jej tým urobí obrovskú radosť. No stalo sa niečo neuveriteľné.
S veľkým kvetnatým čudom ešte len vplával do dverí a už zaregistroval zhrozený údiv svojej najdrahšej.
„To je pre mňa?“ spýtala sa a oči jej skoro vyskočili z jamiek.
„Pravdaže, drahá,“ so žiarivým úsmevom odpovedal Aladár.
„Nieééé!“ spustila Justínka.
„Stalo sa niečo?“ starostlivo sa spýtal svojej polovičky.
„Nieééé,“ rozrumázgala sa, „čo som komu urobilaáá!“
„Ale, drahá…“ v rozpakoch vykoktal zmätený Aladár.
„Čo sa stalo? Priznaj sa, že si prišiel o prácu!“ a ďalej nekontrolovateľne nariekala.
„Nie, prečo by som mal a ako to spolu súvisí?“
„Tak teda, máš určite manko a neodvažuješ sa mi to povedať…“ ronila slzy ďalej.
„Nie, šéf ma dnes dokonca pochválil…“
„Takto mi chceš povedať, že si nabúral nášho miláčika?“
„Nie, stojí naleštený v perfektnom stave v garáži:“
„Panebože, tak je to oveľa horšie, ako som si myslela,“ neustávala v plači. „Máš inú ženskúúúúú!“ zavýjala čím ďalej, tým hlasnejšie.
„Ale, drahá, čo ťa nemá? Ja by som ťa nevymenil ani za…“
„To vravia všetci muži,“ nedala mu dopovedať. „Ach, ja nešťastná, čoho som sa to len dožilaááá!“ Justínka nie a nie sa utíšiť.
„No, tak toto som nechcel…“ úplne pomýlený riekol Aladár.
„Tak, povieš mi už konečne, čo sa stalo?“ povedala a zobrala si ďalšiu vreckovku.
„Drahá, nič sa nestalo, chcel som ti iba urobiť radosť…“
„Tak, moment, ak si mi potreboval urobiť radosť, tak si určite počítal s tým, že mi ju predtým niečím pokazíš,“ mlela svoju pesničku Justínka. „Tak už to konečne vyklop!“ spustila taký nárek, až sa triasli steny.
„Do kelu!“ neovládol sa Aladár. „Ženská jedna bláznivá, nemám ti čo povedať,“ šmaril kyticu celou silou do kúta.
Justínka naraz prestala plakať, zodvihla kvety a skúšala ponaprávať ich zlomené hlavičky.
„Vidíš, je to oveľa lepšie, keď sa správaš ako vždy a nepretvaruješ sa,“ povedala pokojnejšie. A potom sa opäť náhle rozplakala: „Čo teraz s nimi, keď sú také polámanéééé?“
„Neboj sa, drahá, kúpim ti iné,“ pritúlil si ju na prsia.
„Preboha, len to nie! Sľúb mi, že mi už odteraz nebudeš spôsobovať také šoky a budeš normálny…“
E. MOLČÁNIOVÁ