Agitka podľa slovenského gusta

keď sa rozhodol kandidovať na post prezidenta.
Janka som poznala dobre. Ako deti sme sa hrávali, pásli husi a potom sme spolu študovali, až kým som sa ja nerozhodla emigrovať. Bol jednoduchým chlapcom, skromným, rozvážnym. Nie div, dotiahol to vysoko.
Po prílete do Bratislavy som si sadla do kresla v letiskovej hale a chlipkala som kávu z automatu. A tu mi padol zrak na noviny. Zalistovala som v nich a nechcela som veriť vlastným očiam. Jedna celá strana bola venovaná kandidátovi Jánovi Botkovi. Mal najväčšie preferencie, ale obsah článku ma doslova zodvihol z kresla. Na prvom z obrázkov bol zobrazený v neurčitej grimase a pod ním bolo napísané: Kto by to bol povedal, že je schopný sprenevery? Vedľa neho ďalší, ako stojí za mrežami, drží sa ich oboma rukami a niečo kričí. Hneď za tým bola séria menších obrázkov, na každom z nich bratranec v prítomnosti nejakej ženy. Pod obrázkami stálo: Donchuan? Chlipník? To však nebolo všetko. Akýsi paparazzi ho odfotil s lopatou v ruke, ako zasypáva nejaký hrob a naskytla sa otázka: Poznáte svojho favorita naozaj dobre? A pod tým citát, vraj jeho vlastné slová: Nikto ho nedokázal zabiť, ja jediný z poslaneckého klubu som vedel ako na to. Mňa to otec naučil.
Striaslo ma. S týmto človekom sa mám o tri hodiny stretnúť. Vytiahla som z kufra slzotvorný sprej, paralyzátor a devinu, na ktorú som mala zbrojný pas.
Sadla som si do dohodnutej reštaurácie a čakala som. Konečne sa vo dverách objavil môj príbuzný. Fotografie neklamali. Bol fešák na pohľadanie. Bol bezprostredný, vyzeral jednoducho, neokázalo a správal sa srdečne a milo. Zamrznuto a kŕčovito som mu opätovala úsmevy, ale z rovnováhy som ho nevyviedla. Ukázala som mu inkriminovaný plátok.
„Čo je na tom pravdy?“
Opäť sa milo usmial. Chytil noviny do ruky a začal:
„Na tejto prvej fotografii som ako ochotník v hre Kubo. Tá sprenevera, to myslia tridsať korún, ktoré mi raz nesedeli v pokladnici v divadle. Potom sa to vysvetlilo, omylom som zle vydal jednému divákovi. Bol však poctivý a peniaze vrátil.“
„Ale, nehovor, dobre si si to vymyslel.“
„Tu som vo väznici. Ako študent som si často chodil zarobiť ako štatista pri filmovačkách. To je moja maličkosť v jednej z detektívok asi v dvojsekundovom zábere.“
„Neklameš?“
„Prečo by som mal? Vtedy som bol na to dokonca pyšný, takým niečím sa len málokto mohol na fakulte pochváliť.“
„A tieto pipky, to je čo?“
„Na jednom z kastingov ma vybrali robiť modela do istého módneho časopisu. Sú to reklamné zábery.“
Stratila som guráž spýtať sa na ďalšie snímky, ale ani som nemusela, Janko sám nenútene pokračoval:
„Môj nebohý otec a tvoj strýko robil nejaký čas na penzii hrobára. Jedného dňa ho seklo v krížoch. Ja som mu pomáhal a...“
„Počúvaj a nevymýšľaš si tak náhodou? Som zvedavá, ako odôvodníš ten tvoj citát.“
„To myslíš o tom zajacovi?“
„O akom zajacovi? Píše sa tu, že si schopný zabiť.“
„To sme boli s parlamentným klubom na guláši a ktosi priniesol živého zajaca, že si ho vraj opečieme. Ale nikto nevedel, ako sa zabíja, tak som im to ukázal. A to je všetko.“
„Janíčko môj milý, navymýšľal si si toho naozaj dosť. A to ti mám veriť?“
„Mala by si. Ak ťa už nič iné nepresvedčí, mohol by ťa aspoň fakt, že ide o noviny našej strany.“
„A to sa dáš svojimi ľuďmi takto očierňovať? Im nezáleží na tom, aby si vyhral?“
„Vidím, že vôbec nepoznáš mentalitu slovenského voliča. Pozri, tu mám opozičný plátok. Moja protikandidátka a najväčšia sokyňa má tri nemanželské deti, dve z nich odložila tesne po narodení, tu sú vyobrazení všetci jej milenci a vraj bola dvakrát súdne trestaná. Zlá reklama je najlepšia reklama. Na pikošky ľudia letia, ich vôbec skromní a nezáživní kandidáti nezaujímajú...“
E. MOLČÁNIOVÁ