Poľovník bez psa je len polovičný poľovník

Ani jeden z týchto krásavcov už nežije, ale poľovníci ich príbehy poznajú. Psík Jazmín nízkej rasy sa vyznamenal v 60. rokoch ako víťaz v nerovnom boji s obrovským medveďom. Hoci pôvodne ho Albín Latko vzal na diviaky...

Takmer ho pochoval
Lenže namiesto krochkajúceho prasaťa prišiel do rany maco. A malý, už pomerne starý Jazmín túto nečakanú návštevu nenechal po svojom pánovi v lese pokukovať a slintať. Ako dob-rý ochranca skočil do votrelca a v šarvátke sa spolu pregúľali lesom. Keď zničený medveď po dlhých minútach bitky odstúpil od útočníka, ten nehybne a skrvavený ležal na zemi. „Myslel som si, že je po ňom. Vzal som ho do náručia, že ho doma pochovám na záhrade pod jabloň,“ spomenul si na jeden z najstrašnejších zážitkov z lesa Albín Latko. Keď však Jazmína doma uložil do škatule, psík ešte javil známky života. „Napichol som mu infúziu a dolámanú labku dal do dlahy. Po dvoch týždňoch bol z najhoršieho von,“ potešil sa jeho majiteľ.

Za smrť medveďa ho stíhať nemohli
Poľovníci po istom čase našli v lese mŕtveho medveďa. Bol dokrvavený, nuž odhadovali to na pytliactvo. Lenže pitva žiaden priestrel neukázala, žiadne broky sa nenašli. Kto zabil našu najväčšiu lesnú šelmu, bolo pre poľovníkov záhadou. Dali tento nevysvetliteľný prípad vyšetriť Albínovi Latkovi, vtedy okresnému lesnému policajtovi. A ten hneď zistil, že bezvládna kožušina patrí súperovi jeho verného psíka Jazmína. „Povedal som im, že viem, kto to urobil. Ale že nie je možné ho za smrť medveďa stíhať. Keď som im prezradil, že ho skolil môj Jazmín, nechceli mi veriť,“ zasmial sa poľovník, ktorého malý hrdina sa dožil úctyhodných 14 rokov, teda ľudskej sedemdesiatky. Jazmín sa stal aj vychýreným samcom. Jeho potomkovia vetria a dohľadávajú diviaky po horách na viacerých miestach zemegule.

S Cézarom prešiel kus sveta
Psie dámy sa bili aj o priazeň najväčšej poľovníckej hviezdy farbiara Cézara. Svojmu pánovi Gustávovi Tienesovi zo Skleného nosil v lese zastrelenú zver, zo súťaží zas drahé kovy. Na medzinárodných súťažiach získal až 24 medailí. „Bola to veľká osobnosť,“ jednoducho charakterizuje Gustáv Tienes svojho chlpatého zverenca, s ktorým prešiel kus sveta – Dortmund, Mníchov, Varšavu, Zürich... Tu všade ukázal, ako farbiar z neznámeho Skleného na Slovensku dokáže ukážkovo vystopovať, zavetriť zver a dohľadať tú strelenú.

Psovi vystrojil oslavu
Gustáv Tienes si svojho úspešného psíka vedel uctiť. Keď mal 10 rokov, usporiadal mu obrovskú slávnosť. „Pozval som hudbu, hostí. Cézar si to predsa zaslúžil. Bola to veľkolepá oslava, každý vám o nej povie, všetci si ju pamätajú,“ pyšne povedal. Cézar sa dožil 16 rokov a do psieho neba odišiel len pred pár rokmi. Pán Gustáv naňho nedokáže zabudnúť. „Keď si zvyknete na psa, je to člen rodiny, bez neho si už poľovačku neviete predstaviť. Chcem si však kúpiť druhého, lebo psík mi pri love chýba. Musím si ho však vycvičiť, a to bude drina. Cézar sa náhodou veľmi vydaril,“ povedal a spomenul si na jeden z momentov z lesa. „Išli sme loviť diviaka a čakal som, kedy ho Cézar zavetrí. A zavetril. Lenže z druhej strany a nie diviaka, ale medveďa. Prišiel potichučky, pozeral na mňa i Cézara. Ten ani nemrkol, takže medveď odišiel. Nechal nás na pokoji,“ zaspomínal si.

So psom je to rozprávka
Ďalšie psie osobnosti sa rodia v špeciálnej chovateľskej stanici. Tu si chodia poľovníci vyberať svojho budúceho pobočníka do lesa spomedzi farbiarov či slovenských kopovov na diviačiu zver. Pavol Maršala z Turčianskej regionálnej organizácie Slovenského poľovníckeho zväzu tvrdí, že poľovník bez psa je len polovičný poľovník. „Pes lepšie počuje, vidí, má lepší čuch. Poľovačka s ním je kvalitnejšia, plná nezabudnuteľných zá-žitkov, príhod. Je to rozprávka,“ rozplýval sa.
Miroslava dírerová