lí na zhoršenom zdravotnom stave slovenského obyvateľstva. Peter je však optimista, riešenie vidí predovšetkým v podpore rekreačného športu.
O vás je známe, že máte pozitívny vzťah k športu. Prišlo to tak samo od seba alebo vás spočiatku musel aj niekto nútiť?
- Nútiť ma nikto nemusel. Vyrastal som na dedine – v Lúčkach, a bolo celkom prirodzené, že sme sa ako deti venovali športu. Keďže sme v škole nemali telocvičňu, tak v zime sme prevažne hrávali hokej a v lete futbal.
Ľudia vás skôr poznajú ako kulturistu. K tomuto športu ste sa ako dostali?
- Mal som asi 14 rokov, keď som v novinách alebo v časopise videl obrázok kulturistu. Veľmi ma to zaujalo, chcel som to skúsiť. Šťastím možno bolo aj to, že sused mal doma jednu činku. Chytil som ju do ruky a možno povedať, že odvtedy ma činky sprevádzajú celý život. Motivovali ma aj zmeny na tele, svaly pribúdali. Navyše, kulturistike sme prepadli viacerí, takže som nebol osamotený. Vytvorili sme super partiu, užili sme si veľa srandy. Kotúče sme získavali kadejakým pokútnym spôsobom. Vyučil som sa za prevádzkového zámočníka, a tak bola možnosť si nejaké to železo zaobstarať. Cvičili sme v pivnici rodinného domu. Dokonca sa mi podarilo zničiť aj dlažbu. Kotúče boli ťažké a občas aj padali.
Z kulturistického nadšenca sa z vás postupne stal tréner a neskôr aj funkcionár. Ako ste k tomu dospeli?
- Prirodzeným vývojom. Kulturistika ma naozaj zachvátila, venoval som jej dosť času. Nielen v telocvičniach, ale aj študovaním odbornej literatúry. Navyše, po zmene režimu sa možnosti niekoľkokrát znásobili. Ľudia objavili fitnes a čoraz viac sa mu začali venovať. Niektorým stačilo si len tak trochu zacvičiť, iní však mali ambície presadiť sa aj na športovom poli. Takýmto nadšencom som pomáhal, trénoval a usmerňoval ich.
Prišlo však obdobie, kedy sa športová kulturistika vydala nesprávnym smerom. Nakoniec, aj vy ste sa so svojou skupinou odčlenili a pričinili ste sa o vznik naturálnej kulturistiky. Čo sa stalo?
- Vrcholová kulturistika sa pokazila. Začala ísť na veľkej chémii a niektorí ľudia, niekedy aj právom, si o kulturistoch mysleli, že užívajú steroidy. Tento smer sme považovali za ne-
správny a keďže náprava zrejme nebola možná, vydali sme sa vlastnou cestou. Vrátili sme sa k pôvodným hodnotám, k čistote športu.
Neviem, či to o vás ľudia vedia, ale vy ste niekoľko rokov boli prezidentom spoločnosti pre naturálnu kulturistiku a fitnes. Ako sa Slovensku darí v medzinárodnej konkurencii?
- Slovensko je malá krajina a napriek tomu sa naši reprezentanti dokážu presadiť. Patria k absolútnej svetovej špičke, už ani neviem narýchlo spočítať, koľko sme získali titulov majstra sveta a Európy. A to sme do sveta vybehli len pred piatimi či šiestimi rokmi.
V čom sú Slováci lepší?
- Nie je to len kvalitou svalstva, ale aj voľných zostáv. Vychádzame zo starej česko-slovenskej školy, a preto sa dosť venujeme aj choreografii, ktorá má v sebe aj pomerne veľa umeleckých prvkov. Dobrí sme aj v organizovaní podujatí a súťaží, možno povedať, že pre mnohých sme v tomto smere vzorom.
Aké sú vaše najbližšie ciele, čomu sa chcete venovať?
- Takmer 20 rokov som „funkcionárčil“ na celosloven-skej úrovni, päť rokov som bol prezidentom Spoločnosti pre naturálnu kulturistiku a fitnes, v súčasnosti som čestným prezidentom. Nevravím, že som unavený, ale potreboval som zmenu. Preto by som sa chcel predovšetkým zamerať na prácu v Martine, kde žijem a kde sa stretávam s konkrétnymi ľuďmi. Neznamená to však, že svojím priateľom, ktorí sú teraz vo vedení našej spoločností nebudem pomáhať. Naopak, ak budú potrebovať poradiť a budem vedieť, tak rád pomôžem. Navyše, sami mi povedali, že ak sa budem chcieť do funkcie prezidenta vrátiť, tak mám dvere otvorené.
Obráťme list. Všeobecne sa hovorí, že dnešným mladým ľuďom sa veľmi športovať nechce. Je to podľa vás tak?
- Osobne to tak možno nepociťujem, lebo do „fitka“ chodí veľa mladých ľudí, ale od svojich bývalých kolegov telocvikárov viem, že situácia je naozaj pomerne vážna. Mladým sa nechce športovať. Od pravidelného pohybu ich odťahujú počítače a iné vymoženosti doby, ktoré sme my nepoznali. Problémom je aj to, že sa telesná výchova neberie vážne. Ak by bola na rovnakej úrovni ako iné predmety, tak aj žiaci by mali inú motiváciu. Napríklad, keby mohli z telesnej prepadnúť, tak asi by sa aj viac snažili. Takto nám rastie generácia, ktorá je fyzicky na tom veľmi zle, čo sa skôr či neskôr prejaví aj na zhoršenom zdravotnom stave obyvateľstva.
Ste poslancom martinského mestského zastupiteľstva a členom komisie mládeže a športu. Máte možnosť isté veci ovplyvňovať. Našli ste recept, ktorý by mladých ľudí pritiahol k športovaniu?
- V komisii sme sa rozhodli, možno aj na úkor vrcholového športu, že viac budeme podporovať rekreačný šport. Jednoducho, postupne chceme vytvoriť podmienky na to, aby čoraz viac ľudí športovalo. Aby sa v telocvičniach a na ihriskách začal hrať malý futbal, basketbal, hádzaná alebo čokoľvek iné. Máme ambíciu vytvoriť viacero školských dlhodobých súťaží. Nakoniec, v minulosti to tak bolo, že z rekreačného športu ťažil aj vrcholový. Vyrástli talenty, ktoré svoje schopnosti potom rozvíjali v jednotlivých kluboch. Čím bola väčšia základňa, tým viac kvalitných športovcov rástlo. Toto je možno jedna cesta. Druhá je podpora mestských súťaží a podujatí, do ktorých sa môže zapojiť ktokoľvek. Nejde nám o výkony za každú cenu, ale o to, aby sa človek hýbal, aby sa zapojil do toho, čo mu prináša radosť a zábavu. V neposlednom rade však musíme oceniť a motivovať aj ľudí, ktorí si to bremeno organizovania súťaži zoberú na svoje plecia. Dnes vám už len tak z ničoho nič nikto pre vaše modré oči neurobí.
Čo vrcholový šport?
- Od neho predsa ruky neodťahujeme, nehodili sme ho cez palubu. Len kluby, ktoré sa vrcholovému športu venujú, si musia zvyknúť, že peniaze, ktoré máme možnosť rozdeľovať, pôjdu viacerými smermi. Na druhej strane, vrcholový šport, by výraznejšie mala podporovať vláda a jednotlivé ministerstvá. Aktívne však musia byť aj športové zväzy, nemali by čakať len na to, čo im kto dá.
Posledná otázka, športuje aj aktívne?
- Ale áno. Nepatrím k tým, ktorí o športe len hovoria. Okrem naturálnej kulturistiky si občas zabehnem, či sadnem na bicykel. Samozrejme, v zime zas vytiahnem bežky alebo sa popreháňam na zjazdovkách. Športujem celý život a už sa to nezmení.
ROMAN KOPKA
