Márna snaha, mne už niet pomoci

Nemohol som spávať. Nemal som ani finančné, ani zdravotné ťažkosti, netrápila ma láska. So šéfom si rozumiem a žena, tá mi je už dávno ukradnutá. Teda, nie je, nik o ňu nestojí, hoci ja by som nedbal, kiežby sa na ňu niekto ulakomil. Takže, aby som to uzavrel, nemal som dôvod tráviť noci s otvorenými očami. A predsa. Bolo päť hodín ráno a ja som ešte nespal a keď som konečne na polhodinku zdriemol, bolo už treba vstávať do práce. Vyskúšal som už všetky možné medikamenty, oblbli ma a nič viac.
„Zmeň zamestnanie, choď robiť nočného strážnika,“ radil mi kolega. „Keď nesmieš, vtedy určite zaspíš.“
No, ja som vedel, že to by nepomohlo, veď na schôdzi polovička kolegov spí a ja nič.
„Počítaj do troch,“ poradila mi kolegyňa, ktorá mala pred pár mesiacmi podobný problém.“
Skúsil som. A na druhý deň sa mi spýtala:
„Tak ako? Pomohlo?“
„Počítal som a nie iba do troch, dokonca do pol štvrtej. Ale potom som musel prestať, už som totiž nevedel, aké ide číslo za desiatimi na jedenástu…no márna snaha, mne už niet pomoci.“
„Počúvaj, Lojzo,“ hovoril mi šéf. „Môj strýko z maminej strany nespal tri roky a vieš, čo mu pomohlo?“
„Nenapínaj,“ povedal som dychtivo.
„Uvaril si čaj z pomarančových kvetov a hneď za-spal. Dokonca tak tvrdo, že zaspal aj na vavrínoch. Trochu ťažšie sa zháňajú, ale to ti vravím, nabetón to účinkuje.“
Na druhý deň som si zobral dovolenku, reku, budem zháňať môj terapeutický prostriedok. Moju jedinú nádej. Urobil som si plán. V našom meste je 38 lekární, tie som obehol ako prvé. Bezvýsledne. Takú exotiku vraj mávajú zriedkakedy. Ale voľaktorá magistra mi poradila, aby som išiel na Harmančekovú 18 k pánovi Ťapťúchovi, vraj on pestuje pomarančovníky. Aj som išiel, ale opäť som mal smolu. Boli už mimo vegetácie a kvety odkvitli. Za tým nasledovala botanická záhrada, výskumný ústav flóry a kvetenstva, 26 kvetinárstiev a záhradníctiev, ale márna bola moja snaha. Ešte by stálo za to dať si ich priviesť z Južnej Ameriky, či kde to rastú, uvažoval som. Ale kým by som sa ich dočkal, zomriem na starobu.
Večer som bol vyčerpaný a na pokraji síl. Dovliekol som sa domov a ani som nevládal odpovedať žene na pozdrav.
„Kde si bol celý deň? Veď je už desať. A večerať nebudeš?“ kričala za mnou.
„Daj mi pokoj,“ vydýchol som a zvalil som sa na gauč, oblečený len tak, ako som brázdil ulice. Reku, trochu privriem oči a porelaxujem. A stalo sa čosi neuveriteľné. Ja som ich neprivrel len trochu, ja som zaspal ako poštípaný muchou tse-tse a spal som až do nasledujúceho obeda.
Na druhý deň sa scenár opakoval. A opäť na mňa prišiel spánok ako na nemluvniatko. Na tretí deň rovno z práce som nemeškal a prešiel tucet ulíc. Začalo to z neznámeho dôvodu fungovať. To behanie po uliciach spôsobilo, že som nestihol dôjsť domov a už vo dverách som zaspával. Nepoľavoval som a zháňal som pomarančové kvety každé popoludnie. Neskôr som zistil, že tvrdšie zaspím, keď tú cestu absolvujem v pokluse. Najnovšie pridávam aj koliesko okolo parku.
Teraz sa už len modlím, aby tie pomarančové kvety náhodou v niektorom obchode nemali. Znie to síce absurdne, ale podvedome tuším, že to by bol koniec môjmu zdravému spánku.
E. MOLČÁNIOVÁ