Možno som naozaj nemal zostať v tom rade čakať...

Pondelok 18. mája 2009, čas 20.45 h, hypermarket Tesco, niekoľko vecí v ruke – akože nákup, predo mnou v rade 17 ľudí, povedľa sa pri ďalších troch pokladniach hadia zástupy asi rovnako dlhé. Vpredu pomaly ľudia odchádzajú, vzadu sa krútiac krkmi na všetky strany pristavujú. Ďalších možno dvadsať pokladní je prázdnych. Hm, nevyzerá to dobre. Minúty pribúdajú, ľudia sú ticho, akurát jeden s evidentným alkoholickým povzbudením začína aj moje myšlienky prezentovať nahlas. V hypermarkete je mŕtvo, dalo by sa povedať nevšímavo. Ako si hovnivál tlačí guličku, tak aj čakajúci ľudia si ich potláčajú vpred. Predo mnou stojaci manželia mi ponúkajú miesto pred nimi, vraj oni majú toho oveľa viac. Sú milí a obdivujem ich pokoj. Čas poskočil medzitým na 21.15 h a ja využívam ich vľúdnosť na prvé šomranie proti nie normálnemu stavu. Rady sa totižto vôbec neskracujú, ale ľudia sú ticho. Predstavujem si, že zrazu sa všetci nahnevajú a na mieste zostane asi osemdesiat plných nákupných vozíkov. Všetci urazene odchádzajú. Divná fikcia, aspoň na Slovensku isto.
Rozhodol som sa zabojovať za mĺkvy dav. Na recepcii som chcel hovoriť s vedúcou zmeny, no smola..., o dvadsiatej prvej odišla. Keď som položil pracovníčke z recepcie otázku, či si tak vážia zákazníkov s plnými nákupnými vozíkmi, že ich celé dlhé minúty nechajú čakať, odpovedala mi, že veď som nemusel a ak som čakal, bolo to moje rozhodnutie.
Nuž čo, mala pravdu, aj keď viem, že to nemala zo svojej hlavy. Takto učia „asertívne“ reagovať svojich zamestnancov také firmy, ktoré sa cítia veľmi sebaisto. Lenže ja dúfam, že sa naplní to známe: Pýcha predchádza pád.
Do hypermarketu asi nadlho nevstúpim a možno, ak by sa pridali všetci potencionálni hovniváli, bola by to najlepšia odpoveď na to, ako si zachovať vlastnú tvár a hrdosť. A slávny hypermarket dostane ako Goliáš Samsonovu ranu a zrúti sa do prachu. Ak samozrejme predtým nedostane rozum a do prachu nešmarí svojich nadutých manažérov.
JANO CÍGER