Článok pokračuje pod video reklamou
PhDr. Viera Gašparíková, DrSc., etnologička, folkloristka a editorka trojzväzkového výberu slovenských rozprávok
Aké bolo vaše prvé stretnutie s rozprávkou?
Odoberali sme Dobšinského rozprávky v zošitkoch. Bratranec, ktorý sa učil v Martine za kníhviazača, nám ich ručne viazal. Tie sme so sestrami čítali donekonečna. Škoda, že za Povstania sa zničili. Maminka často hovorila, tak by som si s vami rada posedela, ale niet času... Otecko nám však rozprával. I keď bol nadaný, pre nedostatok peňazí nemohol študovať, preto sa učil za obchodníka s delikatesami u pána Schwarza v Martine, kde sa schádzali v samostatnej miestnosti slovenskí národovci, medzi nimi aj Svetozár Hurban Vajanský a baťko Škultéty... Všeličo si od nich ako chlapec vypočul a rozprával nám o tom. A, samozrejme, aj rozprávočky. Vždy ma lákala literatúra, jazyk a najmä poetika... Svojej dcére som rozprávky nerozprávala, nemala som čas. Venovala sa jej v tom období viac maminka v Martine, ktorá už bola na dôchodku. Vynahradila som si to pri vnúčatách. Dali mi poriadne zabrať, pretože vždy chceli počúvať tú istú rozprávku, ale ja som mala v hlave jej varianty z celého Slovenska i zo zahraničia a jednoducho som im vždy rozprávala niečo iné. Rozprávka žije, pokiaľ žijú ľudia a majú potrebu komunikovať, rozprávať sa. Mám zásadu nevidieť zlé veci, ale zamerať sa na pekné. A koniec koncov, nemilujeme rozprávky aj preto, že v nich vždy dobro zvíťazí?⋌ (ECH)
