Nepochopili ste, o čo v našej šou ide...

„Haló, je tam televízna show? Čítal som v tlači, že hľadáte umelcov, ktorí ovládajú niečo neobyčajné, atraktívne. Ešte stále platí vaša ponuka?“
„Áno. Máte niečo do nášho programu?“
„Možno. Tak napríklad, odrecitujem všetky vybrané slová, základné i odvodené…“
„Ale prosím vás, to predsa vie každý tretiak základnej školy. My hľadáme niečo nezvyčajné, čo tu ešte nebolo.“
„Dobre, teda. Ešte ovládam pravidlá slovenského pravopisu odpredu aj odzadu, prečítal som všetko dostupné z našej i zo zahraničnej literatúry, súčasnej i z klasiky, počínajúc Homérom…“
„No, myslím si, že to nie je nič pozoruhodné. Ešte niečo?“
„Diktované texty píšem bez pravopisných chýb.“
„Ale prosím vás, my nepotrebujeme sekretárku…“
„Naviac dokonale ovládam štylistiku, dokonca som už niečo i publikoval.“
„Nie, nie a trikrát nie! Toto všetko dokáže každý priemerný profesor slovenčiny.“
„Na budúci týždeň končím atestáciu zo špeciálnej pedagogiky, no už teraz môžem preukázať kvalitné znalosti z tohoto odboru…“
„Samá voda. Zrejme ste nepochopili, o čo v našej šou ide. Na prezentáciu vašich znalostí si budete musieť vybrať nejakú vedomostnú súťaž. Želáme vám veľa úspechov.“
„Nechcete si zapísať aspoň moje meno? Možno sa vám niekedy zídem…“
„No tak dobre, keď inak nedáte, diktujte.“
„Volám sa Alexander.“
„Mám, ďalej…“
„Čo ďalej?“
„No predsa adresu, kde bývate…“
„Bývam u pána profesora slovenčiny.“
„Ste jeho syn?“
„Nie, nie. Som jeho papagáj…“
E. MOLČÁNIOVÁ