V roku 1978 ste získali diplom v odbore etnografia a folkloristika. Čo znamenal tento diplom pre mladého človeka, ktorý sa chcel venovať téme ľudovej kultúry?
- Považovala som ho za mimoriadny dar. Pretlak toho pocitu som nedokázala uspokojiť tým, že som ako „brigádnik“ v SNM prepisovala správy starších kolegov. Vyhľadala som preto Petra Králička, bývalého sólistu Lúčnice, ktorý sa po štúdiu vrátil do Martina. Ponúkla som mu svoje teoretické vedomosti a hlavne nadšenie. Peter privítal etnografa - zelenáča a začali sme rozmýšľať o tom, ako región Turiec „načať“ po stránke etnografického a folkloristického výskumu.
Prečo bolo treba Turiec „načínať“. Dovtedy tu nikto výskum tohto druhu nerobil?
-Vlastne ani nie. Spomínam si len na výskum v obci Dubové. Praktici sa spoliehali na informácie od bývalých i súčasných členov súboru Turiec, ktorí vedeli o zaujímavom folklórnom materiáli. Obrátila som sa so žiadosťou o pomoc na kolegov z akadémie vied, ktorí mali pre výskum vytypované pre región Turiec charakteristické obce. Moje prvé kroky mali viesť do jednej z nimi vybratých obcí – Podhradia. Mala informáciu, že vhodným typom na výskum bude pán Vyletel. Lenže, pri každej z dvoch autobusových zastávok nejakí Vyletelovci bývali. Tipla som si a vystúpila na druhej, kde býval starší z oboch pánov. Vošla som do domu, v ktorom ma privítali starší manželia. Vyzerali, akoby vystúpili z dobových fotografií a na môj pokus vysvetliť im, čo od nich chcem a prečo pod pazuchou držím trojkilový, čierno-oranžový magnetofón vyrobený v Maďarsku, mi pán Vyletel povedal: „Zapnite si to.“ A potom spolu s pani Vyletelovou dve hodiny spievali autentické piesne z Podhradia. Mnohé z nich sú dnes nielen základom repertoáru tejto obce, ale aj súčasťou turčianskeho zlatého fondu. Z útulnej kuchyne manželov Jozefa a Anny Vyletelovcov potom mnohé z nich dodnes znejú. Dokonca aj z rozhlasových nahrávok.
Hovoríme síce o Turci, ale vráťme sa k formovaniu toho „oficiálneho“ turčianskeho folklóru...
- Pokiaľ si dobre spomínam, prvou choreografiou štylizujúcou turčianske zvyky bolo vynášanie Moreny, ktorú zostavil Peter Králiček pre vtedajší Detský súbor Turiec. Vznik tejto choreografie urýchlilo konanie Folklórnych slávností pod Poľanou v Detve. Moja osoba tu zafungovala vo funkcii akejsi spojky. Bola som členkou Programovej rady Folklórneho festivalu vo Východnej. V programových radách festivalov vo Východnej a v Detve v tom čase pôsobili tí istí ľudia a tak keď v rámci dlhodobej koncepcie "Detvy" prišiel na rad na folklór chudobný región Turiec, riešil sa tento „problém“ aj v zázemí festivalu Východná. Čierny Peter poletoval medzi Igorom Medlenom a Viliamom Gruskom. Striedavo ma oslovovali s návrhom na stretnutie ľudí osožných pre realizáciu tohto samovražedného projektu. Vyhral Viliam Gruska. A tak sme práve jeho 8. januára 1983 privítali v budove Slovenského národného múzea v Martine.
Dnes vieme, že Gruskov príchod do Turca bol kľúčovým momentom pre rozvoj folklórneho hnutia u nás. No dalo sa to tušiť už vtedy?
- Sotva. Viliama Grusku vítala naozaj malá skupinka odhodlancov, z ktorých väčšina netušila, čo ju v najbližších mesiacoch do júla čaká. Čosi o tom vedeli Vilove spolupracovníčky z predchádzajúcich projektov - J. Borcovanová a Evka Barcajová. No aj oni pracovali za úplne iných podmienok v regiónoch so živou folklórnou tradíciou a hlavne, fungujúcimi folklórnymi kolektívmi. V Turci sme museli očakávať drinu, čo sa aj potvrdilo. Jej podstatou bolo hľadanie nositeľov tradícií, tých, ktorí si pamätajú to, čo by mohlo byť materiálom vhodným na scénické stvárnenie a čo by sa mohlo považovať za turčiansky autentické. Hľadali sme interpretov, ktorí by boli schopní prezentovať vyskúmané, hľadali sme aj cesty a spôsoby, ako získaný materiál scénicky spracovať do programu a hľadali sme pomaly už aj zabudnuté podoby ľudového odevu. A potom sme úmorne nacvičovali...
Stálo to za to? Bolo to treba – len pre jeden- jediný program v Detve?
- Vtedy sme to robili pre jeden program, hoci táto práca už naznačovala, že sa rodí niečo, čo možno – dúfali sme – presiahne rámec jedného folklórneho festivalu. Dobrá vec sa nakoniec podarila. Turčianske folklórne skupiny sa spolu so skupinami z Hornej Nitry v Detve predstavili v impozantnom programe nazvanom Turiec a Horná Nitra - scénická freska vytvorená zo zvykov, z hudobného, tanečného, výtvarného a jazykového bohatstva ľudí žijúcich v povodí Turca a Váhu medzi Kraľovanmi a Strečnom a v povodí horného toku Nitry a Nitrice. Náročné publikum ho vrelo prijalo. A tak bolo hriechom nevyužiť potenciál. V Turci sa narodilo folklórne hnutie a tak sa v regióne Turiec narodili aj folklórne slávnosti. Vznikol aj fenomén 3 Bé - ľudia, na pleciach ktorých ležala podstatná „ťarcha“ folklórneho diania. Dodnes ich spája. Tvorili základ tímu, ktorý organizoval jednotlivé ročníky folklórneho festivalu v Turci.
A vy osobne? Čo vám práca vo folklórnom hnutí dala? Ako bilancujete jeho ostatné roky?
- K „môjmu“ Podhradiu som časom pribrala aj „moje“ Krpeľany a na istý čas i Príbovce a Belú. Pokračovala som vo výskume, zapisovala, nahrávala, zostavovala, nacvičovala. A hlavne dostávala dar v podobe spoznávania úžasných ľudí, stávala sa súčasťou dovtedy mnou nepoznanej komunity, vstupovala do rodín a zažívala v nich radosti i smútky, bežné chvíle i chvíle výnimočné a sviatočné. Bola som pri svadbách detí tých, ktorí boli na začiatku nášho folklórneho snaženia, privítala som ich deti a žiaľ, na mnohých už opatrujem iba spomienky. Osirelo moje miesto pri stole výnimočných vzácnych a dobrých ľudí - manželov Vyletelovcov a Bellovcov v Podhradí, u pani Kurhajcovej v Krpeľanoch, pani Pittnerovej na Bystričke ... O to viac si vážim kedykoľvek otvorené dvere u láskavých a spoľahlivých Paceľovcov, verných „spolubojovníkov“ Pisarčíkovcov a Kráľovcov. Vždy sa rada stretnem s Renčou, Milančekom, Jarkom, Kvetkou, tetou Markou... Nebudem menovať všetkých. Oni vedia, že majú miesto v mojom srdci.
Vaša genrácia ľudí postupne z folklórneho diania odchádza. Má kto prevziať štafetu?
- S neopísateľnými pocitmi sledujem vystúpenia tretej generácie – vnukov „tých prvých“ turčianskych folkloristov. Tí prevzali štafetu turčianskej folklórnej tradície a ďalej prispievajú k tomu, že „náš“ folklór sa stal súčasťou kultúrneho dedičstva Slovenska a nestratil sa pod nánosom všeobecných zmien. Ja už dnes túto kapitolu svojho života považujem za uzavretú. Myslím, že svoj diel práce na prinavrátení života turčianskemu folklóru som odviedla najlepšie, ako som vedela a vládala. Bolo pre mňa naozaj cťou kráčať po tejto ceste s tými, ktorí ju so mnou zdieľali. Teraz prajem všetkým, ktorí v nej pokračujú, veľa síl a radosti, lebo hlavne tá je odmenou za namáhavú prácu. Osobitne Monike Barabášovej, ktorá ako jediná z troch Bé vydržala a dokázala vyvzdorovať fakt, že Turčianske slávnosti folklóru dodnes žijú a majú svoje miesto na slnku.
VIERA LEGERSKÁ