Na naše stretnutie si priniesol starý ošúchaný blok, do ktorého si vliepa pamätné fotografie a články ilustrujúce jeho kariéru. Pomaly v ňou listoval, opisoval jednotlivé útržky zo svojho života. Skromne, ale aj s neskrývanou radosťou.
Futbalové začiatky
S futbalom sa začal zbližovať počas strednej školy. Hoci hrával hádzanársku dorasteneckú ligu za Martin, občas vyšiel na trávnik a načierno odchytal niekoľko zápasov za Košťany. Všimli si ho tam ľudia z neďalekých Žabokriek a ponúkli mu brankársky post v ich tíme. Písal sa rok 1984 a Ľubomír Hjadlovský si s nadšením obliekol ich dres. Hoci chytával v obyčajných kožených rukaviciach, cítil sa v Žabokrekoch výborne.
„Dobrý brankár musí vedieť chytať aj s robotníckymi rukavicami,“ zdôrazňuje. „Boli sme vynikajúca partia a ja som bol asi prvý brankár, ktorý chytal v ragbistických kopačkách, ktoré majú štopeľ aj na špičke a tak sa mi toľko nešmýkalo,“ spomína na svoje začiatky. „Mojou túžbou bolo hrať za Martin, ktorý v tom čase bojoval v Prvej slovenskej národnej lige.“ To sa mu po dvoch rokoch aj podarilo. Už však nie v doraste, ale medzi mužmi. Sľubne rozbiehajúcu sa kariéru však prerušilo nešťastné zranenie ruky. Pre trvalé následky už nemohol pokračovať vo vyššej súťaži a vrátil sa späť do okresu. Postavil sa do brány rodných Koštian a strávil v nej dvadsať rokov.
Špecialista
na jedenástky
„V Košťanoch sme mali vždy o čo hrať – buď sme hrali o záchranu alebo o postup,“ rozpráva Hjadlovský s úsmevom. Jeho brankárske kvality potvrdzovala aj pravidelná účasť v okresných výberoch. „Mojou špecialitou boli jedenástky. Niekoľkokrát som chytil aj dve za zápas, napríklad v zápase s Bystričkou. Tam som druhú penaltu chytil v deväťdesiatej minúte, to bol šok!“
Hjadlovský mal aj tú česť, že sa stretol s bývalým československým reprezen-tačným brankárom Ludkom Mikloškom. Táto legenda, ktorá v 90. rokoch odohrala takmer štyristo zápasov za anglický veľkoklub West Ham United, dokonca darovala Hjadlovskému svoje rukavice.
„Rôčky išli a ja som začal cítiť, že už pomaly treba ukončiť kariéru.“ Posledný zápas bol symbolický i smutný zároveň. Do koštianskej brány sa postavil proti tímu zo Žabokriek. „Vy-hrali sme 2:1, ale ja som zápas nedohral. Desať minút pred koncom mi zlomili tri prsty na ruke. Mrzí ma to, lebo som prišiel o svoj posledný potlesk.“
Teraz sa už futbalu nevenuje, ale rád by sa k nemu vrátil. „Bavilo by ma robiť napríklad trénera brankárov, ale zatiaľ som žiadnu takú ponuku nedostal,“ priznáva sa.
Manželka mala
preňho pochopenie
Hjadlovský zatvára svoj ošúchaný blok, cennú osobnú kroniku. Najväčšiu kroniku však nosí v srdci. Tam sú veľkými písmenami napísané mená dvoch ľudí, bez ktorých by to všetko nedosiahol. Prvým je jeho tolerantný otec, ktorý od neho nikdy nevyžadoval veľa práce okolo domu, a tak sa mohol naplno venovať športu. A druhým jeho manželka, s ktorou má dvoch synov. „Akceptovala to, že sa chcem venovať futbalu. Občas, najmä po zraneniach, krútila nosom, ale stála pri mne a ja jej za to všetko ďakujem.“
FILIP STRUHÁRIK
