Miroslav Ondrašovič vždy pozeral po lietadlách. Jeho pôvodným zámerom bolo naučiť sa pilotovať lietadlo a tak sa začal zúčastňovať rôznych leteckých podujatí. Ambícia pilotovať lietadlo však musela ustúpiť prijateľnejšej alternatíve - rogalu, resp. motorovému závesnému klzáku.
Pohľady na malú krajinku dodávali ambicióznemu Turčanovi čoraz viacej odvahy a predstavu mal zrazu jasnú. Nechcel byť závislý od pilota. Preto hľadal niečo, v čom by mohol lietať ako on chce a kam chce. Najschodnejšiu cestu videl v rogale. Dnes nebanuje. Hoci začiatky boli ťažké a človeka so skúsenosťami hľadal v Turci dlho, oplatilo sa snažiť. Našiel staršieho pána z Martina, ktorý sa tomu venoval. Dnes má Vladimír Rolík okolo 70 rokov a vraj si ešte aj teraz ide zalietať.
Lietanie je silné afrodiziakum
Po unáhlenej kúpe prvého rogala, na ktorom nikdy nevzlietol, si Miroslav uvedomil, že sa tomu chce venovať profesionálnejšie. Urobil si kurz lietania v Ružomberku a neskôr aj kurz inštruktora na lietanie. Spolu s Rolíkom si kúpili lepšie rogalo, po ktoré cestovali až do českého Vyškova. Nebola to lacná záležitosť. „Staršie rogalo stojí okolo 10 000 €, novšie idú aj do 33 000 €," predstavuje cenu za túto zábavku. Potom rogalo prihlásil, získal poznávaciu značku a stroj prešiel kompletnou technickou kontrolou. Odvtedy začal na ňom Miroslav brázdiť turčiansky vzduchový priestor.
Všetko je o zmene ťažiska
Po vybavení povolenia na legálne letisko pre výcvik pilotov motorových závesných klzákov v Moškovci začal Miroslav aj učiť. „Je to jednoduché na vysvetlenie. Horšie je to tam hore," zháčil sa pri otázke, či je to ťažké. „Rogalo sa ovláda zmenou ťažiska. Človek je zavesený v jednom bode, na krídle a tým, že hrazdu posuniete od seba, rogalo začne naberať vietor a tým aj výšku, ak ho natočíte k sebe, zmení sa ťažisko a začnete klesať," vysvetlil naoko jednoduchý postup letu. „Rogalo je aj ľahko manévrovateľné. V zásade sa musíme nahnúť vždy na opačnú stranu, ako chceme ísť," dodáva pri otázke, ako sa s rogalom vo vzduchu otáča.
Technika je jedna vec, ale poveternostné podmienky sú zväčša rozhodujúce. Miroslav v posledných veterných dňoch odpočítava minúty do siedmej hodiny podvečer. Má odskúšané, že vtedy prestáva intenzívne fúkať. So svojim prvým žiakom už prelietali ponad celé stredné Slovensko, ale zaleteli aj na letisko do Partizánskeho - Bielíc, Liptovského Hrádku či do Prievidze. Po dvoch rokoch lietania sa prihlásil na majstrovstvá. Prvýkrát sa ich zúčastnil v roku 2006, vtedy si odniesol 4. miesto, o rok na to bol druhý a minulý rok si so svojou dcérou Evkou odniesol prvé miesto.
V Ružomberku za pár minút
Najviac sa turčianski letci tešia na pravidelné zrazy rogalistov, na ktoré si zaletia do Ružomberka. „Preletím tam za 25 minút, do Prievidze aj za 15," chváli sa Miroslav. Kto by mu nezávidel? Sám si uvedomuje, že vo vzduchu mu nehrozia žiadne kolízie s protiidúcimi autami, ako je to na klasickej ceste. Rogalové lietanie sa nepočíta ani tak na rýchlosť ako na výšku. Rýchlosť je však dôležitá pri vzlietaní, ktorá stúpa s hmotnosťou. „Moje rogalo vie celkovo uniesť 450 kilogramov, mne stačí 60-kilometrová rýchlosť na vzlet. Najvyššie som letel vo výške 2 200 metrov," povedal Moškovčan. „Podľa najnovších noriem sa môže lietať do výšky 2 500 metrov bez toho, aby sa musel letec nahlasovať, že vstupuje do letovej zóny. Väčšinou sa to však nerobí, lebo okolité letiská nemajú takú prevádzku, že by sme narušili ich priestor," dodal skúsený letec.