Článok pokračuje pod video reklamou
Pre Martinčana Tomáša Hlatkého bol festival Pohoda na trenčianskom letisku prvým v živote. Vybral sa naň s priateľkou Jankou a ďalšími desiatimi kamarátmi. Sprvu však váhali. „Program sa nám nezdal byť dosť zaujímavý a odrádzala nás aj avízovaná smršť, ale kamarát nás presvedčil, že pred búrkou sa bude dať skryť, a tak sme išli," pokrčil plecami Tomáš, ktorý má celú tragédiu stále pred očami. Jeho priateľka doteraz zaspáva s obavami...
Búrka prišla skôr
Na Pohode bolo viacero stanov s rôznym programom, no v sobotu sa Tomáš najviac zdržiaval práve v nadrozmernom stane. Krátko po pätnástej vraj organizátori ohlásili, že meteorológovia medzi šestnástou a sedemnástou predpovedali silnú búrku a ak bude treba, koncert prerušia a návštevníkov žiadali, aby sa zdržovali v stanoch. Avšak búrka vraj prišla skôr, na čo organizátori neboli pripravení. „Okolo trištvrte na štyri sa zdvihol silný vietor, ľudia sa nahrnuli do veľkého stanu, ktorý vyzeral byť bezpečný. Videl som, ako niekto z organizačného tímu liezol na jeden zo stožiarov, zrejme chcel spustiť bočné plachty, aby do stanu nenafúkalo, ale nestihol to. Odrazu bol stan na zemi," sprostredkoval nám posledné minúty vo veľkej aréne Tomáš.
Prekračoval mŕtveho Piešťanca
„Nastala sekunda ticha, potom nárek, plač a panika," opísal tragický pád stanu hrôzy, ktorý prikryl stovky zabávajúcich sa festivalových návštevníkov. Niektorí ostali ležať pod padnutými stožiarmi, zavalila ich krv, iní sa okolo nich drali von na vzduch. Tomáš s priateľkou stáli našťastie na bezpečnejšom mieste - medzi dvomi ťažkými stĺpmi, ktoré však od nich padli opačným smerom. Keďže sa zabávali blízko vchodu, na slobode boli o pár sekúnd.
„Obzrel som sa, či neuvidím kamarátov, ale nikde neboli, a tak sme utekali rýchlo preč. Nič som v tej panike nevnímal, všetko som si uvedomil a poskladal až neskôr," povedal. Schovali sme sa do nášho stanu a utešoval som priateľku. „Doľahlo to na ňu, plakala, že sú tam mŕtvi. Chlácholil som ju, že to určite prežijú, hoci som vedel, že to nie je pravda. Pri ceste zo stanu som prekračoval toho Piešťanca. Ležal v kaluži krvi, mal prevrátené bielka, nejavil známky života. Zapamätal som si, aké mal tričko a že bol vysoký a zavalitý. Keď som ho videl v telke, bol som si istý, že to bol on," skrivil tvár bolesťou zo spomienky na obeť hrôzy Tomáš.
Videli, ako dievčatá privalil stĺp
Keď sa Tomáš obzrel na opačnú stranu, naskytol sa mu ďalší otrasný pohľad. Len kúsok od tela Piešťanca ležal zranený muž, o ktorom dnes vieme, že mu oko. „Bol zakrvavený, silno ním triaslo, zrejme bol v šoku. Kľačala pri ňom dievčina a kričala: Pomoóóóc, pomôžte mu. Bolo to strašné," striasol sa Tomáš, ktorý zazrel aj utekajúce dievča so zakrvaveným krkom. „Zrejme si ani neuvedomovala, že je ranená, preto sme sa začali ihneď obzerať aj my s priateľkou, ale našťastie sme boli v poriadku. Bez škrabancov vyviazali aj ostatní ich kamaráti, no boli zdesení, pretože videli, ako stĺp zavalil tie dve dievčatá, ktoré previezli do martinskej nemocnice," pokrútil hlavou.
Rodiny vedeli viac ako oni
Po letisku sa vraj nepreháňal ničivý vietor. „Fúkalo silnejšie ako pred búrkou, nič mimoriadne. Nechápem, ako to mohlo narobiť toľkú škodu," zamýšľal sa Tomáš, podľa ktorého okrem tohto veľkokapacitného a ešte jedného väčšieho stanu vrátane prístrešku pre občerstvenie nič nevyvrátilo. „Malé stany ostali namieste, ľudia ich rýchlo spratúvali a to, čo nestihli vziať, hľadali na druhý deň. My sme sa zbalili za päť minút a snažili sa dostať do pristavených autobusov." Tomáš do nich s kamarátmi nevošli, a tak sa do mesta na stanicu k vlaku za silného dažďa pustili pešo. Po trištvrte hodine zmokli, prechladli a netušili, čo sa s nimi bude diať, ak sa nezmestia ani do vlaku, ktorý mal ísť o dve hodiny.
„Nikto nám nič nepovedal, viac vedeli naše rodiny, ktoré už pozerali v telke mimoriadne správy. Všetci sme telefonovali. Mama mi povedala, že môžeme prespať v športovej hale. Túto správu na stanici vyhlásili až o dvadsať minút," začudoval sa mladý Martinčan.
Na celej situácii sa zabávali
Tomáš sa so svojou partiou vrátil domov prvým vlakom, za ktorým o päť minút mimoriadne vypravili z Trenčína ďalší. Zatiaľ čo s priateľkou všetko silno prežíval, prekvapovali ho pokoj a citová otupenosť ostatných. „Akoby boli z inej planéty. Všetko zľahčovali. Hovorili: Veď sa nič nestalo, zomrel len jeden človek, pár ľudí sa zranilo. Vo vlaku sa v uličke pri našom kupé zabávala a pila skupinka mladých akoby sa nič nestalo. A v stane sa namiesto toho, aby utekali, pomáhali zraneným, na celej situácii zabávali. Vytiahli mobil a všetko natáčali, dokonca si detailne vyobzerali aj tých s rozťatými hlavami. Vyžívali sa v tom, bolo to nechutné," zhrozil sa.
Na Pohodu pôjde aj nabudúce
Správy o nešťastí na festivale priniesli médiá v mimoriadnych správach krátko po páde stanu. Tomáš po celý čas sprostredkúval rodine len opatrné informácie. Nechcel ich vystrašiť. Po tom, ako sa zachránili, napísal mame, že je v Trenčíne búrka, ale sú v poriadku. Pred desivými bleskami vypol mobil, no vzápätí ho znova zapol, aby sa mu mama mohla dovolať a nevyvolal v nej zbytočný strach. „Povedal som jej, že tu spadol stan a že sú tu aj mŕtvi, ale že som v ňom bol aj ja, som prezradil až doma, aby sa zbytočne nebála. Rozplakala sa, vyobjímala a povedala, že ma už nikdy nikde nepustí," pousmial sa pri tejto vyhrážke. Sám sa totiž zaprisahal, že viac na takýto festival nepôjde. Avšak...
„Vládla tam skutočne dobrá pohoda. Strašne sa mi tam páčilo a chcem tam ísť aj nabudúce. Ale určite si poriadne preverím počasie, lebo toto už nikdy viac zažiť nechcem," rozhodne povedal Tomáš.
Úspešný festival Bažant pohoda sa skončil smrťou jedného muža a zraneniami desiatky ďalších návštevníkov. FOTO: ČTK
