K staručkej žene nás priviedla jej dcéra Danica Gočaltovská. Jej mama je jednou z posledných žijúcich partizánok, ktoré môžu priniesť autentický obraz toho, čo si našinec ani nevie predstaviť. Veľa toho však nepovie. Je staručká, pamäť jej už dobre neslúži a keď narazí na ťažkú spomienku, nekontrolovateľne sa rozplače. Tam naozaj netreba slov.
Išla sa pozrieť na netvora
Viera Pakánová, vtedy ešte Kováčiková, prežila mladosť v službách rakovskej grófky Neuhauseovej. Vojna sa jej nedotýkala, štrikovala len nemeckým vojakom na ruky potítka a odvšadiaľ počúvala, že Rus je netvor. Netvor? Pomyslela si. To je aký človek? I poprosila matku, aby jej ich ukázala. Vzala ju k svojmu bratovi Jánovi Bakovi do Valče, lebo on ako predseda miestneho revolučného výboru ukrýval Rusov, a pozerala do tváre dvom fešákom. Akíže netvori? Len obyčajní ľudia túžiaci po slobode. Azda aj vtedy mnohé pochopila... Keď vypuklo Povstanie, nerozmýšľala ani minútu. Pridala sa k týmto akože netvorom, lebo tak urobili i jej traja bratia i matka, ktorá vychovala ďalšie štyri deti svojho muža. Lenže tie už s nimi nežili a manžel sa už zo zárobkov z Ameriky nikdy viac nevrátil. Čo iné mala rodina robiť? Chudoba na panstve Rakovských, kde vládla nemecká grófka, sa im nepáčila, a ani područie Nemcov. Chceli žiť slobodne.
Povstanie bolo rodinná záležitosť
Rakovčania sa zapojili do Povstania aj vďaka Vierinej mame, ktorá sa rozhodla pomôcť Rusom, ukrývajúcich sa u brata Jána Baku vo Valči. Nosila im spolu s ďalšími obyvateľmi potraviny, neskôr ich doma sama aj ukrývala a napokon s nimi s deťmi odišla do hôr. Viera spomína, že v deň vyhlásenia Povstania 29. augusta 1944 nastúpila k partizánom do auta a odišli do Kláštora pod Znievom zahlásiť sa. Tu už na ňu čakal aj brat Milan. Prespala domov a ráno s nimi odišla do Sklabine, kde sa učili strieľať, a potom s druhou partizánskou brigádou M. R. Štefánika odišla smerom do Vysokých Tatier a prechádzali cez Prašivú. Vierina matka sa stala spojkou, pašovala partizánov a piekla im chlieb, jej bratia bojovali so zbraňami v ruke a Viera zas ošetrovala ranených.
Spomína s plačom
Spomienky na tieto boje Vieru Pakánovú stále bolia, plač jej nedovoľuje príbehy spred 65 rokov dorozprávať. Čo-to jej pomáha dcéra. „Mama sa počas bojov musela 6. decembra za veľkej zimy brodiť cez Váh. Voda jej siahala po plecia, bolo jej chladno. Vtedy tak prechladla, že má doteraz problémy s obličkami," dopovie za ňu. Ako ošetrovateľke ranených jej zomrel v náručí nejeden partizán. S plačom dopovie, že sa nemohla na ich utrpenie ani pozerať. „Videla som, ako jeden z nich pomaly zomiera. Mala som pri sebe zbraň a strelila som," zalejú ju slzy. „Prisahám, že som na nikoho iného zbraň nenamierila. Len som mu chcela pomôcť..." dusí sa od plaču.
Pri spomienke na kamarátku Ľudku Kucharíkovú sa jej na chvíľu rozsvietia oči. S mladou Beliankou, s ktorou ošetrovali postrelených, si padli do oka, stali sa priateľkami. V Račkovskej doline sa raz celkom premočené sušili. Vyzuli si gumené čižmy a hriali ich pri ohni, keď ich odrazu napadli Nemci. Viera stihla ujsť, ale Ľudke sa čižmy v teple scvrkli, nemohla sa obuť. I tu Viere došli slová. Po chvíli z nej vyšlo, že ju zavraždili v Ružomberku. A vraj i mučili. Ale ako, to nevie. Čosi vedia len knihy o SNP v Turci. Ženu s páskou Červeného kríža, ktorá mala byť podľa medzinárodnej dohody nedotknuteľná, Nemci znásilnili a brutálne zavraždili. Podobne skončila i ošetrovateľka Júlia Nemcová z Priekopy, na Irene Čumovej z Medzibrodu sa vyvŕšili Nemci najviac. V lone jej založili oheň...
Vyhľadávala vojnové vdovy
V apríli po oslobodení Turca, kam druhý partizánsky oddiel M. R. Štefánika dorazil, si mohla Viera Pakánová konečne s úľavou ľahnúť do vlastnej postele. Mala za sebou kus cesty, roboty, starosti o zranených, oslobodzovania. Zástavu víťazstva po nich vyvesovali v Kokave, Vavrušove, Pribyline, Svätom Petre... Zvítala sa aj s matkou a súrodencami. Všetci vojnu prežili. Len bratovi museli amputovať prsty. Zmrzli mu...
Trvalo ešte pár rokov, kým sa z vojny pozviechala a vydala do Príboviec. Tu sa stala miestnou tajomníčkou Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, vyhľadávala vojnové vdovy a vybavovala im odškodné. Udržiavala kontakt s bývalými partizánmi, navštevovala ich v Rusku. Z Povstania si odniesla ponaučenie na celý život. Vytrvalosť, húževnatosť a pevnú vôľu vštepovala i svojím dvom dcéram a deťom v materských školách v Príbovciach, Valči a Slovanoch, kde učila. Za účinkovanie v Povstaní dostala niekoľko vyznamenaní, najcennejšie je od prezidenta - Československý válečný kríž.