cké vybavenie môže vďačiť vznikajúcemu martinskému rozhlasu.
O prvých rozhlasových pokusoch z Martina v máji 1943 nám porozprával Štefan Valentovič, ktorý stál pri vzniku martinského rozhlasového štúdia v roku 1950. Autor Biografickej encyklopédie má dnes 85 rokov a keď vypuklo povstanie, bol študentom. Jeho meno je v Martine spojené najmä s Maticou slovenskou.
Zakázali ho pre Bagara
Hoci sa SNP sústredilo do Banskej Bystrice, v Martine predsa vzniklo niečo, čo zohralo v dejinách povstania veľkú úlohu. „Technické zariadenie pre vysielač v Banskej Bystrici bol z Martina. Spomínam si na ten čas, vtedy bol Jozef Cíger Hronský správcom Matice slovenskej. V rozhlase pôsobil Andrej Bagar, ktorý bol komunisticky orientovaný divadelný komisár a preto bol v nemilosti vtedajšieho režimu. Nesmel režírovať ani hrať v Národnom divadle. Rozhlas mu však umožnil, aby režíroval hry v našom štúdiu. Spolu s J. C. Hronským a D. Chrobákom boli členmi rozhlasovej rady a z Martina vysielali najmä väčšie rozhlasové hry. Tie sem prilákali známych slovenských hercov i režisérov, najslávnejším z nich bol azda Dezider Janda," hovorí Š. Valentovič o vysielaní rozhlasu pred povstaním. Rozhlas sa neskôr stal aj centrom pôsobenia známych slovenských hercov. Vtedy ich však ešte nikto nepoznal. Boli to napríklad Elo Romančík, Jozef Króner, Jozef Müller či Karol Machata.
Mal splniť väčšiu úlohu
Napriek tomu, že martinský rozhlas nevysielal protirežimové relácie, v apríli 1944 ho zakázali. Nevysielal ani rok. Podľa Š. Valentoviča za to do istej miery mohla aj prítomnosť Andreja Bagara.
Rozhlas po presťahovaní plnil však svoje ďalšie úlohy a zapísal sa tak do národných dejín. Oficiálne začali z neho vysielať 30. augusta o 11. h. Okrem spravodajstva a informácií vysielali celý deň aj hudbu. Bol to účinný nástroj propagandy a od prvých dní sa stal terčom nemeckých náletov. Keď zasiahli budovu, vo vysielaní potom pokračovali z vysielacích vozov, ktoré bolo ťažšie lokalizovať. Medzi osobnosti, ktoré sa angažovali pri príprave relácií patril napríklad aj skladateľ Ján Cikker.
Bol by zlý vojak
„Povstanie sa ma dotklo, ako každého človeka. Samozrejme, že som ho uvítal. U nás v Trnave išla do bojov celá trnavská posádka, ktorá bola tuším najzápadnejšou posádkou, pretože bratislavskú spacifikovali," opisuje rodák z Bohdanoviec nad Trnavou.
„Ja som bol oslobodený od vojenskej služby, pretože som bol vysokoškolák. Musím však povedať, že by som bol zlý vojak, nerád som totiž poslúchal," zažartoval si vtedy 21-ročný študent právnickej fakulty na Slovenskej univerzite.
Chceli založiť omnoho viac ako rozhlas
Snahy o vybudovanie rozhlasu v Martine však ani po povstaní neutíchli. Rozhlas situovaný v dnešných priestoroch staršej tlačiarne v Martine sa začal budovať opäť v roku 1950. „Nemali by sme vyhadzovať peniaze robotníckej triedy von oknom, keď máme hotové štúdiá v Martine, ktoré začal budovať ešte J. C. Hronský ako veľké kultúrne stredisko. Ak tu mohli byť tlačiarne, vydavateľstvo či Matica slovenská, prečo by tu nemohlo byť aj rozhlasové štúdio," pamätá si Valentovič na svoju vtedajšiu argumentáciu. „Keby ste tam vtedy boli, uvideli by ste, že tomu štúdiu nič nechýbalo, bolo tam dramatické štúdio, hlásateľna, odborné pracoviská..." zaleskli sa mu oči. „Prekážal len ten hluk, pre ktorý sme boli nútení, ísť do iných priestorov. Vtedajší funkcionári však nemali záujem poskytnúť nám ich a to rozhodlo," smutne okomentoval Valentovič šesťdesiate roky, keď celú aparatúru presťahovali do Žiliny. Z jeho rozprávania sme sa ešte dozvedeli, že spolu s Hronským a Chrobákom mali ambíciu vybudovať v Matici dokonca aj televízne štúdiá. Pri ich odhodlaní a snahe, ktoré vynaložili na vznik rozhlasu, sa dá predpokladať, že by dnes určite stáli. V ceste však stála všeobecná centralizácia