Michalova mama Soňa Kudjová bola práve na návšteve u sesternice, keď jej zazvonil mobil. Valil sa z neho nevestin plač, ledva bolo rozumieť, čo rozpráva. „Stalo sa nešťastie, Miško umrel," v slzách zopakuje Michalova matka slová svojej nevesty. „Bol to šok, plakala som, trhala si vlasy," krúti hlavou.
Nemohla tomu uveriť, veď ešte pred pár dňami svojho syna objímala. Spoločne oslavovali nevestinu tridsiatku, tešili sa s manželom z ich šťastia. Pred rokom sa veselili na ich svadbe a čakali, kedy im oznámia ďalšiu radosť...
Takmer ochrnul
Kudjovci majú na Michala len slová chvály. „Bol cieľavedomý a vytrvalý, neodradili ho žiadne prekážky." Tieto slová charakterizuje napríklad aj túžba stať sa policajtom, čo ho takmer stálo zdravie. „Vedomosti na to mal, len športovo nebol natoľko zdatný. V skoku do diaľky mal dosiahnuť istý limit. Húževnato trénoval tu v obývačke na koberci. Šmyklo sa mu, spadol a vyskočila mu platnička. Vtedy mu hrozilo ochrnutie," ukáže Soňa Kudjová na synovu pármetrovú dráhu popred nábytok. „Lekár, ktorý sa oň staral, povedal, že operovať ho nebudú, že by to bolo len horšie. Vraj tak urobia len v kritickej situácii a platnička sa vraj napraví sama. A tak Miško rok spával na tvrdej zemi, vyliečil sa a namiesto policajnej akadémie napokon šiel na vysokú školu do Žiliny," trošku pookreje.
Prešiel európske vrchy
V horách, v ktorých takpovediac vyrastal, však nikdy k úrazu neprišiel. Otec ho do prírody brával od štrnástich rokov, ako člen martinského klubu turistov organizoval mnohé horské výstupy a prešiel takmer všetky vrchy a hory Európy. Nedávno sa s manželkou vrátil z Ukrajiny, vlani prešli turecký Ararat. A popritom fotil prírodu, vrchy. „Často k nám prišiel a povedal: Poď otec, ideme na Borišov. Tam to mal strašne rád," povzdychne si užialená matka. „Martuška, nevesta, tam chcela rozptýliť jeho popol. Ale my ho chceme mať nablízku. Nech má hrob, nech máme kde zapáliť sviečku, položiť kvety," zlomí sa jej hlas.
Nedokázal sa zachytiť
Hory boli pre Michala druhým domovom. Potreboval mať stále kontakt s prírodou, vdychovať vysokohorský vzduch, nasávať ticho a silu veľhôr. Pre svoju „dávku" sa vybral naposledy
31. augusta so štyrmi kamarátmi do Vysokých Tatier. Tí sa však domov vrátili bez neho... „Ani nevieme, čo presne sa stalo. Keď k nám chlapci prišli, pýtala som sa ich na to. Dlhú chvíľu ticho pozerali pred seba a napokon jeden z nich povedal: Keby som tam stál ja, stane sa to mne," zalesknú sa jej oči. Z rozprávania však vie, že Michal s kamarátmi pred druhou hodinou poobede neistení lanom zliezali z Belasej veže. Michal ich chcel pritom zvečniť, no pravdepodobne sa šmykol a spadol do dvestometrového žľabu v Kolovej doline. „Vraj ešte stihol povedať: Čo sa to deje? Naťahoval sa rukami, chcel sa zachytiť, ale nepodarilo sa mu to," doplní matka. Záchranári terén označujú za nebezpečný práve pre šmýkanie. Na tomto mieste vraj zahynul pred dvomi rokmi horolezec.
Lekár im radšej syna neukázal
Michalovo telo odviezli poľskí záchranári do popradskej nemocnice, kam sa ihneď vybrala i Michalova rodina. „Lekár mi povedal, že Miško zomrel na mieste. Chcela som ho vidieť, ale lekár nesúhlasil. Najprv mi chcel ponúknuť fotku, ale bál sa, či to znesiem. Synove poranenia nám naznačil na náčrte ľudského tela. Bol veľmi doráňaný," zahľadí sa do zeme.
Namiesto stretnutia rozlúčka
S Michalom sa rodina a množstvo priateľov rozlúčili v piatok 4. septembra. Medzi smútiacimi nechýbali ani spolužiaci zo strednej školy, s ktorými sa mali s Michalom stretnúť v ten deň za iných okolností. Plánovali si splniť študentský sľub spred niekoľkých rokov a zaspievať Gaudeamus. Namiesto toho znela pohrebná hudba a ruské piesne, ktoré si Michal púšťal v aute cestou do práce, domov, za svojimi blízkymi, za prírodou.
Utrápená matka
Soňa Kudjová synovu smrť prežíva veľmi ťažko.