vystúpenie Katky Knechtovej.
MARTIN. V ateliéri, v ktorom vraj kedysi býval Pavol Vongrej znie hudba Lucie Bílej. V podkrovnej spálni visia na stenách obrazy i fotky jeho dcérky Sáry, dnes 16-ročnej slečny, i 7-ročného syna Tadeáša. Medzi nimi majú svoje miesto i spoločné fotky s touto českou pop divou. Zdá sa, že pre Milana Hrabovského znamená niečo špeciálne. „Ona aj špeciálna speváčka je. Podľa mňa je najlepšou speváčkou a aj krásnou ženou," reaguje maliar.
Filipová ho pozvala na koncert
Luciu Bílu obrazom prekvapil niekoľkokrát. Naposledy, keď Lucia Bíla odohrala v Martine muzikál Fontána pre Zuzanu, jej cez mesto niesol pod pazuchou obrovský, asi dvojmetrový obraz. Ani jej nevošiel do auta... Lucie sa mu zaň zavďačila svojou životopisnou knihou. „Knihy nečítam, ale túto som prelúskal hneď," teší sa zo vzácneho darčeka.
Obrovskú radosť urobil aj Lenke Filipovej, ktorú čakal pred koncertom pri šatni. „Čudovala sa, že či si ho môže len tak nechať. Pozvala ma za to na koncert," pokrčil plecami.
Básikovú a Hegerovú ešte len stretne
Ako prvého takto Milan Hrabovský obdaroval Mariána Greksu, ale to ešte maľoval „starou" klasickou technikou. Teraz používa mozaiku a zameriava sa na ženy, lebo tie sú vraj krajšie. Medzi ne ráta najmä speváčky, ktorých hudba sa mu páči. Preto má za sklom na papieri prefotené obrazy, ktoré už odovzdal. Sú na nich autogramy a poďakovania od Lucie Bílej, Jany Kirschner, Anety Langerovej a Lenky Filipovej. Na stenách ešte visia originály obrazov, ktoré sa k speváčkam ešte len dostanú. Najbližšie sa plánuje za hudbu poďakovať v Žiline Katke Knechtovej, pripravený je už aj na Báru Básikovú a Hanu Hegerovú.
Žije bez pravej ruky
Mozaika na plátne teraz u Milana Hrabovského jednoznačne vyhráva. V starom ateliéri na kraji mesta už viac sivú ako bielu stenu prekrývajú aj obrazy staršieho dáta. Postavy so strhanou tvárou, abstrakcie, ale i klasické krajinky z času na čas prerieďujú nadšenci umenia, ktorí si do ateliéru chodia vyberať doplnky na svoje steny. Milan Hrabovský pritom nemá žiadne umelecké školy a tieto obrazy maľuje ľavou rukou. O tú pravú prišiel ako štvorročný ešte v Kraľovanoch, kde vyrastal. Keď sa s rodičmi presťahovali do Martina, zapísali ho do ľudovej školy umenia. To bol jeho jediný odborný dotyk s umením. Potom s ním vyrastal sám popri strednej chemickej škole, práci v strojárňach a kultúrnom dome, kde vyrábal reklamné pútače. V deväťdesiatych rokoch sa odhodlal živiť umením. Lenže zárobky z reprodukcií krajiniek mu na poplatky vyplývajúce zo živnosti nestačili, a tak po asi roku ostal na voľnej nohe a invalidnom dôchodku. „Teraz si aspoň môžem maľovať to, čo chcem ja, nie to, čo si objednali iní," pochvaľuje si maliar.
Hrob z papiera a strom s dátumami
Vo svojom ateliéri býva sám. Keď má plné zuby samoty a mesta, presťahuje sa do vysunutého pracoviska, ako s úsmevom označil starorodičovský dom v Socovciach. Aj tu ukrýva časť tvorby, ktorú kedysi vystavoval v kaviarni Picasso.
Okrem maľovania Milan Hrabovský vytvára aj originálne modely. Na preplnenom stole má odložený malý hrob s krížom z novinového papiera. Presne na líci hrobu je nápis z novín: Blízky spolubojovník strany. V kúte stojí kostra ihličnatého stromu. Jeho konáre sú pospájané desiatkami špajdlí, medzi nimi farebné orechové škrupinky. „Áno, znamenajú niečo. Sú to dátumy z môjho života. Ale viac vám nepoviem, je to príliš osobné. Nechávam na divákovi, čo si pri pohľade na ne vysvetlí. Veď o tom je umenie - mať myšlienku, ktorú si musí každý nájsť sám, " povie.