Článok pokračuje pod video reklamou
.
BENICE, PRÍBOVCE, MARTIN. Už dvanásť rokov stojí malý krížik v Beniciach pred stromovou cestou vedúcou do Valče. Nechýba pri ňom venček a sviečka. Okoloidúcim vždy pripomenie večne usmiatu mladú ženu, ktorú mal v dedine každý rád. Na Janku Buľovskú (†32) nemôžu predovšetkým zabudnúť kamarátky, sesternica Danka, ktorá krížik dala urobiť, ani mama so sestrou. „Istý čas som tadeto nemohla ani chodiť. Do Martina sme cestovali radšej cez Trnovo. Teraz to už zvládam a keď ideme okolo, zapálim jej aj sviečku," znežneli oči 75-ročnej matky, ktorá prišla o mladšiu dcéru 14. augusta 1997.
Ešte cítila nádej
Janka sa práve vracala z práce na aute domov, keď sa na križovatke pred benickou školou zrazila s autobusom. „Našťastie bola sama, zvykla voziť kamarátky. Aj v ten deň mala niekoho brať," podotkla Anna Buľovská. Správa o nehode sa jej doniesla zakrátko. Známe, ktoré cestovali autobusom z Martina, Jankine auto ihneď spoznali. „Práve som doma upratovala. Veľmi opatrne mi povedali, že dcéra mala nehodu, ale vraj má niečo s nohami. Cítila som nádej," nadýchla sa. Keď prišla do nemocnice, lekári zašepkali slovo, ktoré jej zvoní doteraz v ušiach: „Zomiera..."
Ctitelia sa zišli na pohrebe
„Dcéra ma za Jankou nechcela pustiť, aby som ju nevidela. Ona pri nej sedela a modlila sa. Len na chvíľu odbehla a vtedy Janka o pol ôsmej večer naposledy vydýchla," rozpráva staršia žena už celkom vyrovnane. „Musela som sa s tým zmieriť. Vlastne... nikdy som sa s tým nezmierila, aj choroby potom prišli... Ale som veriaca a viem, že Janka je v nebi a má sa dobre," pokrčila plecami.
Janku prišlo na poslednej ceste vyprevadiť veľmi veľa ľudí. Bolo to práve v deň, keď sa mala radovať na kamarátkinej svadbe... Ona tú vlastnú ešte neplánovala. „Mala ctiteľov, ale odmietala ich. Jeden ju už pýtal aj o ruku. Napokon sa všetci stretli na jej pohrebe. Ešte niekoľko rokov jej nosili na hrob kvety," pousmiala sa smutne.
Jej kamarátky mamu samu nenechávali
„Často som ju akoby vídala aj v dome. Povedala mi: Maminka, to som ja Janka. A obraz sa rozplynul. Teraz sa mi sníva ako malé dievčatko," pokrúti hlavou. „Stále mi tu chýba. Nechcela ma tu nechať samu a nosievala domov kamarátov a kamarátky. Viedla vo Valči spevácky krúžok, chodila medzi mládež. Náš dom bol stále plný. Teraz mi to chýba," započúva sa do ticha Anna Buľovská. Po dcérinej smrti mala stále spoločnosť. „Chodili ku mne jej kamarátky, niekedy u nás i prespali, aby som nebola sama. Veľmi mi pomohli," potešila sa Jankina matka.
Vošiel pod kamión
Na križovatke pri Príbovciach, kade prechádza cesta z Martina do Teplíc, zamrazí okoloidúcich čerstvý kríž. Jeho príbeh však taký čerstvý nie je... Stál tu už osem rokov, pri jednej z mnohých nehôd, ktoré sa tu stali, sa zničil. Príbuzní zosnulého mu však zaopatrili nový. Patrí Ondrejovi Pečnerovi (†55), ktorý 11. mája 2001 vychádzal z Príboviec a vošiel do cesty kamiónu. „Vraj ho zmýlila smerovka, ktorú vodič kamiónu vyhodil... Neviem, ako to bolo a on nám to už nepovie," pokrčila plecami Tatiana Styková, dcéra ženy, ktorá sa po nevydarenom manželstve vydala za Ondreja Pečnera.
Tajne sa zosobášili
S ním začínala odznova a prežívala raj na zemi. „Poznali sa dlhé roky a raz, keď Ondrej oslavoval v benickom kaštieli päťdesiatku, ich čašníčka uvítala ako novomanželov. Mysleli sme si, že sa pomýlila, ale oni sa tajne vzali a nikomu nič nepovedali," zasmiala sa Tatiana.
Manželia Pečnerovci žili v Martine a v Príbovciach, kam sa Tatiana vydala, viedli pohostinstvo. V osudný deň sa Ondrej ponáhľal za svojou manželkou, avšak k nej nedošiel. „V Príbovciach sa rýchlo roznieslo, že Ondrej mal nehodu. Išli sme vtedy ešte s mojím priateľom okolo. Nedokázala som sa na to ani pozerať, ani sme sa nepristavili, leteli sme za mamou. Chúďa, niesla to veľmi ťažko," pokrútila hlavou.
Mysleli si, že len niekam odišiel
Správa o Ondrejovej smrti rodinu ochromila. „Stále sme si mysleli, že len niekam odišiel. Čakali sme, kedy sa ukáže vo dverách. Nikto to nečakal. Mama nedokázala ani chodiť do práce, v pohostinstve sme ju zastupovali," povedala. Hoci ubehlo osem rokov, na Ondreja stále myslia. „Bol to milý a vtipný človek, dlho mi chýbal. Chodíme skôr na jeho hrob do Diviak, odkiaľ pochádzal, lebo ku krížu nie je dobrý prístup. Vždy mi na to miesto padne pohľad, keď idem okolo. Pre istotu na križovatke stojím a počkám, kým neprejdú autá. Dávam si odvtedy väčší pozor," dodáva Tatiana.
Oslava narodenín skončila tragicky
Pod Partizánskym cintorínom množstvo krížov potvrdzuje povesť cesty smrti. Jeden z tých starších mal 25. októbra 19 rokov. Vtedy na nej zahynul manžel a otec dvoch malých detí Milan Vaňko (†27). O tri dni mal osláviť 28 rokov... Futbalista Turian, Nolčova a aj Vrútok, za ktoré vtedy hrával, však skončil okolo pol siedmej večer pri návrate domov pod kamiónom. Manželka Danka ho doma márne vyčkávala do noci. „Po tréningu si išli niekde posedieť. Myslela som si, že oslavujú jeho narodeniny a prehnal to tak, že sa bál prísť domov," vrátila sa v spomienkach k osudnému dňu Danka, ktorá sa pravdu dozvedela až ráno od trénera.
Sviečku ku krížu zapáliť nechodí
Nechcela tomu uveriť. Jej prvá veľká láska, s ktorou si k sebe dlho hľadali cestu, kým sa dali dokopy a zakrátko i vzali, nemohla byť predsa mŕtva! Veď konečne majú vlastný byt, v ktorom vychovávajú 4-ročného Lukáša a 7-mesačného Radka. Milana do zeme vložili s dresom na rakve, jeho kolegovia zo zeleného trávnika Danke vtedy dali peniaze, aby situáciu lepšie s dvomi deťmi znášala... Aj o kríž na ceste sa postarali. „Nikdy som pri ňom nebola ani len zapáliť sviečku. Synovia tam chodia, ja nie. Bojím sa. Zo začiatku som sa tomu miestu vyhýbala. Ani teraz po takmer dvadsiatich rokoch sa mi tade nechodí ľahko. Na bicykli mi tak zdrevenejú nohy, že musím zosadnúť," posmutnie pri rozprávaní krajčírka Danka.
Druhýkrát sa nevydala
„Dnes by mal 47 rokov," povedala nám v stredu 28. októbra. Tešil by sa zo synov i vnúčaťa. Starší pracuje v zahraničí, mladší má 19 rokov a založil si rodinu. „Jeho manželka na stenu vyvesila Milanovu fotku. Veľmi sa na nej podobá s Radkom. Aj v Nolčove, odkiaľ manžel pochádzal, volajú syna Miľanko," pousmeje sa.
Na svojho otca nikdy nezabudli. Starší si pamätal, ako spolu šantili a obaja často stretali vo svojom zamestnaní i otcových kamarátov z trávnika. Chlapský vzor potrebovali, no Danka sa viac nevydala. „Nebolo kedy, musela som sa v prvom rade starať o chlapcov. Ale bolo vidieť, že otec im chýba. Keď k nám prišiel môj brat, vyštverali sa mu na kolená, hladkali ho, obzerali si ho. Boli zvyknutí len na mňa. Na mužov nie."
Teraz by Milanovu oporu veru potrebovala. „Pred mesiacom som pochovala mamu, doopatrúvam chorého otca," povzdychne. Je im to však dlžná. Práve oni ju po Milanovej smrti načas prichýlili doma v Turanoch. Až keď jeho smrť trošku prebolela, odhodlala sa vrátiť do ich spoločného bytu.
