J. Ciller: Najstrašnejším hriechom civilizácie je ľahostajnosť
o bolo aj v Divadle Slovenského národného povstania v Martine.
O ťaháky v repertoári divadla nebola ani v sezóne 1989/1990 núdza. Hrali sa aj také úspešné hry ako Brechtov Baal, Dürenmattova Návšteva starej dámy a od polovice marca 1990 dovtedy zakázaná Havlova Audiencia. No aj tak sa na program novembrových dní celkom neočakávane dostali úplne iné predstavenia. Kreatívny scénograf zástupného torza menovaných inscenácií sa habilitoval tiež ako muž činu. Scénický výtvarník Jozef Ciller stál na bíne Národného domu v Martine spolu s niekoľkými ďalšími v čase, keď improvizované revolučné diskusie načas vytlačili zo scény „nacvičené" divadlo. Dvadsať rokov po tom dostáva teda celkom prirodzene slovo J. Ciller opäť.
Od nežnej či zamatovej revolúcie - alebo ak chceme - od „odstránenia" komunizmu či zmeny režimu uplynie v týchto dňoch rovných dvadsať rokov. Neprebehli dáko veľmi rýchlo? Ako prežívate tento dátum?
- Je to benefícia, ktorá sa dotýka všetkých. Dvadsať rokov je v historických súvislostiach len závan expresného rýchlika dejín. Čo je dvadsať rokov v kontexte egyptských dynastií alebo storočí tureckého panstva? Dvadsať rokov u nás je už generačná kronika a dvadsiate storočie je až neuveriteľná kompresia dejín, politických, vojenských a technických. Dve svetové vojny (tretia beží permanentne, dokonca sú v nej aj Slováci), VOSR, ktorá uzurpovala východné krajiny a zavesila železnú oponu, dva československé aj dva slovenské štáty. Ekonomické krízy, pandémie zdravotné a politické. Fašizmus a komunizmus ruka v ruke naprieč zemeguľou. Holokaust, politické vraždy. Sklamania a poučenia z rokov šesťdesiatych. Pád berlínskeho múru, ktorý delil nielen ideológie, ale aj rodiny...Televízia, kopírovanie, stroje, počítače, internet, mobilné telefóny, ale tiež atómové zbrane. Napadá mi tušenie súvislostí. Dvadsať rokov žijeme vo svete neskutočných možností, ale - je ten svet lepší? Predovšetkým, zažívame neuveriteľný zázrak, že my starší, žijeme už druhý život, ktorý šokujúco vkĺzol do našich životopisov. Keď si prehrávate vnútornú kazetu silných emócií - túžby a nádeje novembra 1989 - nemôžete ich nepomeriavať všetkým predtým a mnohým potom.. Akokoľvek, studené stredoeurópske dni roku 1989 otvorili kapitolu spomienok na budúcnosť.
Ak sa v myšlienkach vrátime k revolučnému novembru 1989, ktorý ste prežívali v centre diania - určite intenzívne a priamo na javisku martinského divadla, ale aj počas televíznych Dialógov - čo z tých vzrušujúcich a hektických udalostí sa vám vynorí v mysli bezprostredne ešte aj dnes?
- Dvaja veľkí ľudia dramatickej československej skutočnosti, režiséri Peter Scherhaufer a Evald Schorm vybudovali vo mne presvedčenie, že skutočnosť - častokrát lepšie ako dlhé filozofické traktáty - definujú príbehy. V momente lámania politického ľadu ma stretol dobrý kamarát z detstva, farmakológ európskej úrovne. Mal slzy v očiach, ticho mi dohováral: Ty sa nepamätáš, ako kráglovali našich otcov - živnostníkov? Nepamätáš sa, ako ťažko a dlho sme bojovali o vysokú školu? Odpovedal som: Veľmi dobre sa pamätám, Peter, spomínam na našich otcov a naše študentské roky. Práve preto! Otec a profesia vybudovali vo mne silnú infantilitu, snažím sa presvedčiť, že aj nezávisle závislú kreativitu. Ešte dnes sa smeje môj osudový režisér Ľubo Vajdička pri spomienke, ako som si v auguste šesťdesiatosem prišiel ráno do divadelného skladu pýtať kalašnikova a tvrdil som, že treba ísť do hôr. Dnes sa tomu smejem aj ja, usmievam sa tiež na teatrálnych gestách novembra 1989. Vážne úmysly koriguje milosrdnosť času. Každopádne som zažil, aké to je prestať sa báť o život. Je to neuveriteľné, časom nerelativizované poznanie, ktoré otvára iné videnie dejinných i vlastných historických súvislostí.
Spomínate si na tri kľúčové dni, keď bolo martinské divadlo večer čo večer obsadené do posledného miestečka, ibaže podstatne iným obecenstvom, ako keď sa hrá napríklad 1 + 1 = 3 či Ivanov? Ako sa vôbec stalo, že v prvom „nasadení" bolo v Novembri 89 aj u nás v Martine divadlo a divadelníci?
- Začalo fungovať televízne spravodajstvo a bratislavská VPN sa stala stredom „hýčkaného" vesmíru aj hodnotiacim arbitrom, ktorý defenestroval socialistickú minulosť v prospech novej budúcnosti. Martinské súvislosti boli možno iné a tvrdšie. Obrovská fabrika, strategické dotácie, sociálna bezproblémovosť a mocné milície. Doba bola silne jednosmerne orientovaná. Jedinec bol nik, fenomén osobnosti s iným názorom strašiakom odsúdeným na perzekúciu. Zázračne sa stretlo pár ľudí - právnik, ochranár, profesor lekárskej fakulty a niekoľko ľudí z divadla - v hlbokom presvedčení inak orientovať svet okolo seba samého, ale aj svet všetkých. Snažím sa presnejšie definovať jadro skutočnosti, že každý ďalší deň sa akčne pridávali nové tisícky ľudí. Bez ohľadu na politickú či náboženské orientáciu a sociálne zaradenie. Pamätám sa na prvé zasadanie kompletného šéfstva okresného výboru strany s osadenstvom divadla. Sedeli za dlhým zeleným stolom, vyzeralo to ako na zjazde, akurát nevisel žiaden transparent. Schôdzi predsedal riaditeľ fabriky. Vypočítal všetky výhody socialistického človeka a opisoval surové potlačenie manifestácie gréckou políciou v Aténach. Nastalo neuveriteľné, zbabelé ticho. Žena do mňa pichla lakťom a očami - to nikto nič nepovie k meritu veci? Postavil som sa, upreli sa na mňa všetky oči, vedel som, že už niet cesty späť. Akoby som sa prehupol cez bránu pionierskej a zväzáckej minulosti. V sekundách havárie vám prebehnú mysľou všetky peripetie života ako dobrodružný román. Toto bolo detto. Rozprával som o tom, ako politická demagógia spôsobila úbohú dvojtvárnosť života. Likvidovala ľudskú dôstojnosť, slobodné rozhodnutie a možnosť hovoriť, čo si myslím. Človek mal dve polovice. Kresťanský odpor voči oficialite a odlišné domáce hodnotenie verejného i súkromného života. Dvere domova rozdeľovali naše úvahy a kafkovsky delili náš svet na očistec a inferno. Prežiť život v nútenom klamstve sa mi zdalo pod základnú ľudskú dôstojnosť. Aby som túto sekvenciu uzavrel, poznamenávam, že predsedajúci komunistického stola sa stal na dlhé obdobie primátorom Turčianskeho Svätého Martina a pani prísediaca po jeho ľavici, ktorá sa bála, že ju a jej dcéru niekto obesí, práve kandidovala do VÚC Žilinského kraja. Zakrátko sme dostali do chrbta ďalší kopanec, od nekompromisného kapitalizmu: konverzia likvidovala zbrojný priemysel a výrobu si delilo Francúzsko a Švédsko...
Ďalšie udalosti a mítingy na námestí i v budove Divadla Slovenského národného povstania v Martine - to je veľká kapitola na dôkladný a nezaujatý pohľad. Viaceré som moderoval, preto by som nechal hodnotiace retrospektívy na niekoho z publika. Každopádne, doba preverovala možnosti ľudskej spolupatričnosti a morálku jedincov. Nemôžem nespomenúť dvoch. Ich portréty stále visia v galérii mojej hlavy. Sú to Ladislav Chudík a profesor Štefan Straka. Ich vstup do rozporuplných situácií martinskej skutočnosti mi dokázal, že ľudská múdrosť podporená nekompromisnou charakternosťou je to najviac, čo môžete v živote - spolu s láskou - zažiť.
Zmeny v spoločnosti krátko po novembri sa dotkli podstatne aj umelcov. Niektorí sa ocitli v najvyšších politických sférach. Aj vy ste mali viacero ponúk vstúpiť do politiky, napokon sa tak nestalo. Prečo?
- Keby som nadnesene konštatoval - v úvodných situáciách sme naozaj mali pocit, že svet sa jednoducho otvoril. Je našou zodpovednosťou vstúpiť do otvorenej brány a skúsiť bojovať za ten lepší svet. V deväťdesiatom roku prišli za mnou študenti scénografie na bratislavskej VŠMU a požiadali ma, aby som viedol katedru. Dva dni som si zobral na rozmyslenie a opäť ma nastavil kapitán nášho rodinného korábu. Prvý rok svojho pôsobenie som bol päť dní v týždni v Bratislave, v škole, učil som všetky ročníky. Boli sme niekoľko ráz v zahraničí, absolvovali worshopy a vystavovali sme. Svoju základnú robotu som nerobil vôbec. Pri oficiálnych i neoficiálnych ponukách ma toto vždy limitovalo najviac. A potom - vždy som veril vo vládu odborníkov. Padal som do mdlôb, keď som videl, ako namiesto jednej strany vzniká suma ďalších. Otec mi raz povedal: Nikdy nevstúp do žiadnej strany, lebo stratíš slobodu. A tak, keď mi vtedajší minister zahraničných vecí Milan Kňažko ponúkol miesto tajomníka ministra kultúry, napísal som mu: Milan! Hľadal som desať dôvodov, prečo by som chcel, mohol a vedel robiť takúto funkciu. Našiel som dvanásť dôvodov, prečo ju neviem a nemôžem robiť. Spomeniem bod 12: Politika nemá humor a poéziu a bez nich nemá život cenu. Na druhý deň mi pán minister zavolal, že ten môj „dotazník" sa mu tak páči, že zajtra môžem nastúpiť, samozrejme mám byt a auto so šoférom. Spomeniem opäť jeden z citátov môjho otca: Politika je panské huncútstvo. Vzdelanie a kultúra vytvárajú základné podmienky, aby žila a rozvíjala sa veda a umenie. Bez týchto systémových komponentov civilizácie sa svet rúti a topí. Topánky, sako, kuchynský hrniec, plniace pero, mercedes boing, most, dom musí niekto vymyslieť a naprojektovať. Spojené nádoby tvorby a realizácie sa v dennom behu života nedajú rozpojiť a určujú úroveň hladiny nášho života. Kultúra a vzdelanie sú dva základné kamene národa i štátu. Tie určujú dejinné parametre a perspektívy. Pokiaľ o tom budeme pochybovať, všetky vládne snaženia budú narážať na nekonečný múr hlúposti, zla a kriminality. Kontinuálne pracujem v divadle a škole. Možno si predstaviť lepšiu životnú konšteláciu?
Spomienky sú spomienky, vyplavia, čo chcú alebo v čom im pomôžeme. No počíta sa najmä každodenný život obyčajných ľudí v krajine pod Tatrami i Fatrami. Kam sme sa to vlastne dostali (alebo sotva posunuli?) za tie dve desiatky rokov? Čo z ideálov nežnej obstálo, podarilo sa premeniť na skutočné hodnoty, prerástlo do naozajstnej kvality života v našej spoločnosti?
Keď vytiahneme štatistiku, emócie musia ísť bokom. K pripravovanej inscenácii v SKD, so spomienkovým názvom Nežná, prebehol počas festivalu Dotyky a spojenia akýsi plebiscit. V malej drevenej búdke so starou československou vlajkou a heslami boli tri krabice. Nad každou visela jedna otázka. Prvá: Cítite sa slobodnejšie teraz viac ako pred novembrom 1989? Druhá otázka: Je môj názor pre veci verejné dôležitý alebo nie? Tretia otázka: Keby bol znova november 1989, išiel by som na námestie opäť? Na prvé dve otázky bolo veľa negatívnych odpovedí, na tretiu bol ohlas jednoznačne pozitívny. Zdá sa až neuveriteľné, že môže vzniknúť takáto zvláštna názorová ambivalencia. V každom prípade prežívame, my starší, iný, zvláštny dennodenne prekvapujúci život. Nikto z nás ani vo sne netušil, že môže byť jeden život taký vzrušujúci a dvojpólový. Samozrejme, je mimo dĺžky nášho rozhovoru zaoberať sa aj prvými dvoma otázkami. Tam sa už bijú schopnosti, rodinná kódovanosť, sociálne východiská a životné šťastie. November 1989 ma rozhodne presvedčil, že občianska spolupatričnosť vie zakývať akýmkoľvek establišmentom. A môže byť jedno, či je to spoločnosť socialisticko-demagogická alebo pseudokapitalistická. Na to zabúdame. Nemáme už ani čas, lebo by sme zarobili menej euro. Sme dostatočne atomizovaní na to, aby sme si - okrem esemesiek - spomenuli, že existuje smutná rodina, zlý vzduch a kopa grázlov. Aby to bolo pravdivé, pociťujem, že sa to často dotýka aj mňa. Nič nebolí viac ako nenaplnené očakávania, povedal raz Benjamin Franklin, no rovnako druhým dychom pridal - nič neprebudí mysliaceho tvora k väčšej kreativite ako sklamanie. Na záver mi napadá jedna absurdita, ktorá však dnes už ňou nie je, možno je to logo dní budúcich. Tie slová povedal Július Fučík a znejú: Ľudia, bdite! Učíme sa žiť s otáznikmi a výkričníkmi na konci snažení a činov. Najstrašnejším hriechom civilizácie je ľahostajnosť.
