Petrovického časy sa v martinskom divadle považujú za zlaté. Jeho éra bola plná vynikajúcich inscenácií, hereckých osobností, cien pre divadlo, ale aj ambície rekonštruovať Národný dom. Miloval kumšt, vyznával príbeh, poetiku textu, ktorých zvýrazňovanie boli typické pre jeho režisérsku prácu. Spomínate si ešte na Amadea? Lýsistratu? Eniki-beniki? Ivan Petrovický v septembri tohto roku zomrel. Mal 76 rokov. Hovoríme o ňom s hercom a režisérom SKD v Martine Viliamom Hriadelom.
Smrť je definitívna. Predstavuje hranicu, za ktorou sa už môžeme len pýtať, aký život zavŕšila. Ak si položíte túto otázku: Aký bol podľa vás život Ivana Petrovického? Ako si na neho spomínate?
- Každý divadelník, ktorý prichádza do divadla v Martine na hosťovanie alebo získa trvalé angažmán, si uvedomuje dlhoročnú tradíciu tejto inštitúcie. Keď som po absolvovaní štúdia réžie v roku 1978 v Martine nastúpil, Ivan Petrovický bol jeho členom už devätnásť rokov. Patril k známym slovenským režisérom, mal som pred ním náležitý rešpekt. Koncom toho istého roka sa stal riaditeľom vtedajšieho Divadla SNP. Bol som prekvapený, ale zároveň aj poctený, keď mi po nejakom čase ponúkol funkciou svojho asistenta pre umeleckú oblasť a neskoršie v roku 1984 ma vymenoval za umeleckého šéfa súboru. Je pochopiteľné, že sme veľmi úzko spolupracovali a strávili spolu veľa času či už priamo v divadle, na služobných cestách a postupne i v súkromí. Bol dobrý učiteľ, pracovať sním - to bola zároveň šanca preberať skúsenosti od staršieho kolegu - režiséra, ale najmä vedúceho pracovníka, použijem výraz z divadelného sveta - principála, čo som využil neskôr, keď som vroku 1987 po Ivanovi Petrovickom prevzal post riaditeľa martinského divadla.
Zaskočil vás jeho odchod spomedzi živých? Ako ste prijali správu o tom vy, ako ju vnímal kolektív Slovenského komorného divadla, v ktorom pôsobil 28 rokov?
- Hovorí sa, že lekárska veda je už na takej úrovni, že ťažko nájdete zdravého človeka. Ivan Petrovický a rovnako aj manželka Elena dôverovali martinským lekárom a dávali im neraz, v prípade potreby, prednosť pred bratislavskými. Pretože pri jednorázových návštevách, hospitalizácii alebo konzultáciách v Martinskej fakultnej nemocnici sa vždy zastavili v divadle, boli sme v kontakte a slovo, dve ozdraví padlo. Ale aj keď som o nejakých Ivanových ťažkostiach vedel, považoval som ich za adekvátne veku. Pravdupovediac, jeho odchod z pozemského javiska ma zaskočil, rovnako ako mojich kolegov.
V kontexte martinského divadla sa často hovorí o legendách, legendárnych predstaveniach, teda o ľuďoch či divadelných počinoch, ktoré písali históriu slovenského profesionálneho divadla. Fenomén legendy zaiste možno spájať aj s Petrovickým. V čom konkrétne v jeho pôsobení v Martine sa táto legenda naplnila?
- Domnievam sa, že predovšetkým vtom, ako divadlo smeroval a ako sa toto smerovanie odrážalo v slovenskej profesionálnom divadle, či rovno v celom dramatickom umení, lebo nezanedbateľná je aj jeho televízna tvorba. Koniec sedemdesiatych a osemdesiate roky minulého storočia patria k jedným z vrcholných období martinského divadla. Pod Petrovického vedením si Divadlo SNP vytvorilo také renomé aj v zahraničnom kontexte, že keď sme na začiatku deväťdesiatych rokov po otvorení hraníc mohli absolvovať početné zájazdy na popredné európske festivaly, hoci Ivan v divadle už nepôsobil, značka D SNP fungovala.
Ivan Petrovický vytvoril na martinskom javisku viac ako 65 predstavení, mnohé zaujali v celoslovenskej i zahraničnom kontexte. Pripomeňte, ktoré to boli predovšetkým?
- Ťažko vyberať. Ja osobne som bol svedkom až poslednej tretiny Petrovického umeleckej tvorby. V martinskom divadle sa úspešne uviedol Karvašovou Polnočnou omšou v roku 1959, v celoslovenskom kontexte vynikla napríklad inscenácia hry T. Williamsa Sklenený zverinec (1961), pamätná je aj dráma P. O. Hviezdoslava Herodes a Herodias (1968), mimoriadne zaujal inscenovaním hry J. Barča-Ivana Matka (1971), Rostandovým Cyranom z Bergeracu (1972), v dlhodobom kontexte tiež vynikajú Gorkého Meštiaci (1977). Iste sa mnohí čitatelia rozpomenú na spoločensky aktuálnu inscenáciu hry B. Brechta Život Galileiho (1979), koncepčne originálneho Moliérovho Dona Juana (1980), dodnes divákmi spomínanú Lýsistratu (1981), pôsobivé naštudovanie Shafferovho textu Amadeus (1982), alebo občiansky odvážnu inscenáciu Wassermanovej dramatizácie románu Prelet nad kukučím hniezdom, uvedenú pod názvom Eniki - beniki (1985). Veľmi dlhý zoznam y tvorili pôvodné slovenské hry súčasných autorov, ktorých inscenovaniu sa systematicky venoval. To, čo sme vymenovali, je iba tucet titulov, ktoré mi najviac rezonujú v pamäti a takto by sme mohli podobne zrekapitulovať aj Petrovického televíznu tvorbu.
Rok 2009 je v istom zmysle pre Martin a Ivana Petrovického symbolický - do metropoly Turca a divadla prišiel pred polstoročím - v roku 1959. Divadlo viedol posledných deväť rokov svojej martinskej kariéry. Aký to bol manažér? On vlastne začal s projektom obnovy a prístavby divadla...
- Ako riaditeľ dokázal rázne definovať úlohu, vytvoriť dobrý tím a vyburcovať ľudí k maximálnym výkonom. S veľkým zápalom začal živiť myšlienku obnovy a prístavby divadelného areálu. Od zámeru, cez úvodné až po vykonávacie projekty, schvaľovacie rokovania na ministerstve kultúry celý proces vehementne riadil, kontroloval a presadzoval. Keď som od neho v auguste 1987 prevzal riaditeľskú funkciu, začali výkopové práce. Aj potom, po odchode do Bratislavy, sa zaujímal o umeleckú produkciu, postup stavebných prác a celkové dianie v martinskom divadle. Myslím, že vo svojom vnútri sa stále považoval aj za člena nášho divadla.
Posledných viac ako dve desiatky rokov pôsobil v Bratislave. Vracal sa do Martina či do Turca? Ako? Zaujímal sa o smerovanie nášho divadla?
- Pre Ivana, ale vlastne aj pre manželku Elenu bolo príznačné, že z Martina a vôbec z Turca akoby srdcom ani neodišli. Veď aj počas nedávnych skúšok inscenácie Nežná sa z ničoho nič v hľadisku objavila Elena Petrovická. Okrem spomenutej dôvery k martinským lekárom, neraz vMartine trávili aj Silvestra, vítali Nový rok, chodili v lete na dovolenku. Po vydaji dcéry do Švajčiarska sa stávali počas leta prechodnými obyvateľmi Blatnice, v ktorej sa starali o chalupu. Tú ich dcéra Saša kúpila a zrenovovala.
Čo zo života či prístupu Petrovického k práci môže inšpirovať dnešný súbor a čo z jeho odkazu pokladáte za mimoriadne cenné pre Martin?
- Dnešná uponáhľaná doba ľudí dosť rozptyľuje a stojí nás veľa síl, ak sa chceme sústrediť na podstavu toho, čo riešime. Myslím si, že Ivan Petrovický aj ako režisér, aj ako riaditeľ sa vyznačoval najmä schopnosťou vnútorne sa nadchnúť pre nové úlohy a ich riešenie. Následne dokázal mobilizovať a získať ľudí okolo seba pre dobrú vec. Najradšej mal istotu takmer zdvojeného zabezpečenia všetkého, čo robil. Vyžadoval maximálnu sústredenosť a pozornosť. Sumarizáciu jeho umeleckej činnosti prenechám teatrológom. Ale bezosporu vytvoril hodnoty, ktoré tvoria trvalé a pevné pozitíva v priereze umeleckého smerovania martinského divadla za posledné polstoročie. Napriek tomu, že bol rodák z konkurenčnej Žiliny, myslel, konal ako rodený Martinčan. A to aj vtedy, keď už bol v Bratislave. Určite patrí do fiktívnej galérie osobností Martina.
Amadeus - jeden z vrcholov Petrovického režisérksej práce. Na snímke Ľ. Paulovič a P. Valentová.
Ivan Petrovický - režisér a exriaditeľ troch slovenských divadiel.