Vojenčina síce bola stratou času, ale nie nudnou záležitosťou

Bruno Horecký, učiteľ, karikaturista a autor časopisu Fľak: Moja vojenčina bola o karikatúrach

V októbri 1991 som ako absolvent desiatnik narukoval do Československej armády do ďalekých kasární v Martine - na Severe. Zišlo sa nás asi päťdesiat čerstvých absolventov vysokej školy a mesiac bolo veselo. Popri základných teoretických a praktických zručnostiach sme sa venovali vo voľnom čase najmä športovaniu a pitnému režimu. Stihli sme nadviazať aj družbu s internátom LF UK J. S veliteľom roty som si tiež rozumel - vymýšľal mi nápady ku karikatúram politickej satiry a ja som kreslil a posielal ich do novín.
Mesiac ubehol veľmi rýchlo a ja som odpochodoval na iné miesto. Odvelili ma na západ - do kasární na Podháji. Keď velitelia zistili, že kreslím, dostal som bojovú úlohu - nakresliť na chodbách kasárenskej budovy denný režim vojaka. Celé dni a týždne som kreslil a maľoval veľké karikatúry. Trikrát som prerušil svoju prácu, z toho dvakrát som išiel na vojenské bojové cvičenia na bývalú ruskú základňu Lešť. V zime tam bolo mínus 30, v lete zase plus 30 stupňov. Ale prežil som.

Tretíkrát to bola oveľa príjemnejšia pauzička. Ako pedagóga ma vyslali počas školských jarných prázdnin robiť lyžiarskeho inštruktora a vychovávateľa deťom vojenských zamestnancov do Ľubochňanskej doliny. A to sa mi stalo osudným - na lyžovačke som sa zoznámil so svojou budúcou a terajšou manželkou. Na konci vojenskej služby som dostal vysoké ocenenie za moju prácu pre armádu - vodotesné hodinky. Asi to bola odmena za vojenské karikatúry J.
O dva roky ma povolali na posledné historické manévre záloh na ďaleký východ - do Trebišova. Dva týždne sme bojovali dvaja absolventi a ženatí záložáci - v posilňovni, na plavárni a na izbe. Ale aj tam som musel kresliť. Opäť to boli kresby na chodbách, no nie karikatúry, ale zbrane.
Teraz už konečne odpočívam na zaslúženom vojenskom dôchodku ako poručík v zálohe a dúfam, že ma už nikde a nikdy nepovolajú. Lebo na kasárenské kreslenie nemám už čas. Kreslím do Fľaka, pre MY - Turčianske noviny a inde J.

Jaro Podhorský, fotograf: Pamätám si buzeráciu, hajzlíky, buzeráciu a zasa len hajzlíky...

Ja som mal vojenčinu veľmi krátku. Mal som to šťastie že Československá socialistická republika, ktorej som nakoniec prisahal, ma veľmi súrne a (ne)zištne potrebovala na mojom pracovnom poste rysovača v turčianskych strojárňach. Takže keď som narukoval do Trenčína, bol som terčom pre všetkých „poriadnych vojakov", ktorí si to museli odkrútiť dva roky. Takže zážitky, ktoré by sa mohli uverejniť, boli buzerácia, rajóny, hajzlíky, hajzlíky, mazlák, buzerácia, buzerácia, vľavo vbok, čelom vzad, daj cigaretu (aj keď som nefajčil, musel som mať pri sebe nejaký nikotín pre starších vojakov). A pre jedného „super vojaka" Vidličku som zase musel mať pitralon. Samozrejme, nie po holení ale na pitie. Veľmi mu chutil môj denim, ale v arme sa táto značka nedala kúpiť. Tak mu zostal len ten pitralon.

Peter Vons, majiteľ Vons Gym: Odvelili ma čerstvo ženatého

Ako absolvent vysokej školy som si odslúžil LEN rok na TVRDO, a to ako ABSIK v Jinciach pri Příbrami - Západný vojenský okruh. Teda veľmi blízko vtedy imperialistickému nepriateľovi. Bol som čerstvo ženatý a stále zaľúbený, ťažko sa mi odchádzalo od manželky Zuzky... Jeden zo zážitkov súvisel s tým, že som sa mal rozhodnúť, či strávim doma Vianoce alebo Silvestra. Samozrejme, vyhrali Vianoce. Ale aby Silvester bol ako tak veselý, zorganizoval som pre celé kasárne zábavný večer v kinosále. Celé som to uvádzal a vymysleli sme kopec typicky vojenských súťaží, napríklad v škrabaní zemiakov, v spôsoboch „šurovania" a podobne. Vyvrcholením bol môj polnočný striptíz. Dámske oblečenie mi požičali manželky lampasákov. To viete, že to malo úspech J, mal som čo robiť, aby som vojakov v hľadisku presvedčil, že som ich podporučík a nie striptérka a aby mi vrátili odhodené podprsenky, lebo som ju musel vrátiť. Ale aj vďaka tomu sme zahnali smútok z toho, že nemôžeme byť spolu s najbližšími a najmilšími.

Ján Žila, riaditeľ Daňového úradu v Martine: Srnky a veveričky boli najsympatickejšie stvorenia

Už moje prvé dojmy z vojenčiny naznačili, kde som sa to asi dostal. Doviezli nás v noci na „vétrieske" do nejakého tmavého lesa. Keď sme po troch hodinách povyskakovali spod plachty, prvé, čo sme uvideli, boli srnky a veveričky. To sme ešte netušili, že to budú počas celej vojny tie najsympatickejšie stvorenia. Naše kasárne boli v lese päť kilometrov od najbližšej civilizácie. Zažili sme tam kadečo. Bol som veliteľ tankovej čaty a zažili sme i identickú scénu z filmu Tankový prápor. Tiež si to jeden vojak namieril na veliacu vežu a dôstojníci sa vrhali na zem. Akurát, že boli dnu a my sme nevideli, či pijú aj tú vodku ako vo filme.

No a tie zvieratká... Raz, keď som ako veliteľ strážil muničný sklad, strážny mi hlásil, že počuje fučanie a nejaké divné zvuky. Musel som to ísť aj s ďalším vojakom skontrolovať. Keď sme prišli na miesto a dôkladne ho prezreli, zistili sme, že narušiteľom je fučiaci ježko. Ktovie, možno sa chcel len porozprávať.

Náš útvar bol špeciálny i nevypovedanou vojnou absolventom vysokých škôl - tzv. špagátom. A to nielen zo strany záklaďákov, ale aj vojakov z povolania. Ja osobne som tiež mal s tým skúsenosť, ktorá mi ale nakoniec dala ďalšie zručnosti do života. Raz som meškal z vychádzky asi pätnásť minút. Samozrejme, že som natrafil na dozorného dôstojníka. Odmenou mi boli tri dni „basy" po službe, ktorých náplňou bolo, že som po poobediach vysýpal smetné koše. No čo už, človek nikdy nevie, čo sa mu v živote môže zísť.

Aurel Nauš, manažér MHC Martin: Koniec vojenčiny mi dokazilo auto

Našťastie som bol medzi prvými záklaďákmi, ktorým sa vojna v roku 1993 znížila na jeden rok. slúžil som v Rakšove, ale tesne pred koncom ma prevelili na Sliač. Nie som ktovieaký technický typ, preto som sa vyľakal, keď mi môj „starý" raz dal do rúk kľúče, že zajtra idem na jazdu. Nikdy som sa asi nezapotil ako vtedy, lebo na V3ske som nikdy nejazdil, nevedel som, ako sa ovláda. A bolo to i vidieť. Na ceste mi skoro zhorel motor, potom som nevedel otvoriť ani len zadnú korbu na aute, zistil som, že mi chýba nejaký tovar a pri návrate na Sliač mi päť kilometrov pred kasárňami došla nafta. Môjho veliteľa vozidla išlo od jedu rozdrapiť, vraj sa mu nikdy za celú vojenskú kariéru nič také nestalo. Za trest som potom chodil celý týždeň každé ráno o tretej škrabať do kuchyne zemiaky a slúžil som obdeň služby a pohotovosti.

Bruno Horecký Aurel Nauš

Jaro Podhorský Peter Vons

Ján Žila