Vráťme sa úplne na začiatok a povedzte nám, ako to vyzeralo vo vašom tíme pred štartom ročníka.
- Ak mám byť úprimný, príprava bola slabá. Dovolenky, zranenia, choroby a pracovné povinnosti nám prakticky nedovolili trénovať. Keď k tomu prirátame aj finančné problémy, do spevu nám určite nebolo. Trúfali sme si na umiestnenie okolo tretieho miesta.
V ktorých zápasoch sa začali stavať základy nakoniec veľmi úspešnej sezóny?
- Už prvé duely proti silenej Žiline naznačili náš potenciál. Aj keď sme nastúpili v oklieštenej zostave aj s kadetkami dokázali dievčatá vyhrať jedno z dvoch stretnutí. Ďalším zlomom boli dve víťazstvá 3:2 na horúcej bratislavskej pôde. Hráčky porazili najväčších ašpirantov na prvenstvo a začali si viac veriť.
Na palubovke sa vám začalo dariť, zlepšila sa aj tréningová príprava počas týždňa?
- To bol stále veľký problém. V podstate ani jedna hráčka neabsolvovala kompletný tréningový cyklus. Samozrejme, dievčatá by aj chceli, no rôzne povinnosti im potrebnú prípravu jednoducho nedovolili absolvovať. Ak sme sa vo väčšom počte stretli dvakrát do týždňa, tak to už bolo niečo. Je obdivuhodné, čo dokázali dievčatá uhrať napriek takémuto hendikepu.
Ako vyzeral tréning víťaza prvej ligy žien vo volejbale?
- V podstate sme ani nemohli nacvičovať žiadne herné činnosti. Väčšinou išlo o taktické veci a prípravu na hru najbližšieho súpera.
Ani káder tímu nebol príliš široký. Na ktorom poste vás najviac tlačila topánka?
- Mali sme len jednu nahrávačku a aj tá študuje na vysokej škole. Smečiarka Stachová nemohla kvôli zdravotným problémom hrať na svojej pozícii, a tak sme sa ju skúsili práve na poste nahrávačky. Tento ťah sa v priebehu sezóny ukázal ako výborný. Mladá volejbalistka sa s novou úlohou dokázala veľmi rýchlo zžiť. Na konci ročníka z nej už bola parádna nahrávačka. Aj keď jej spoluhráčkam odchádzal príjem, ona dokázala aj s ťažkých lôpt pripraviť dobrú útočnú akciu.
V ktorých činnostiach vaše hráčky prevyšovali svoje súperky?
- Dominovali najmä na podaní a dokázali zápasy zvládať po taktickej stránke. Zjednodušene povedané naše súperky boli naivné. Napríklad Bratislavčanky. Mali širší káder, viac skúseností, výškovú prevahu, boli dynamickejšie a aj tak sme z ôsmich vzájomných stretnutí vyhrali sedem. Stereotypne hrali dookola jednu šablónu, nevedeli meniť tempo zápasu a reagovať na jeho vývoj. Snažili sme sa odkryť slabé stránky protivníkov a v najvyššej možnej miere ich využiť. Mne stačilo len zakričať a vo veľkej väčšine prípadov dievčatá dokázali zareagovať.
Mali ste v družstve dievčatá, bez ktorých by ste si jeho hru nevedeli predstaviť?
- Volejbal je kolektívny šport a bez dobrej partie sa úspech nedosiahne. Pripúšťam, boli aj problémy, ale dievčatá sú natoľko inteligentné, že si ich dokázali vyriešiť, a aj to ich posunulo vyššie. Čo sa týka opôr, u nás nimi boli Červíková, Kyselicová, Kováčiková, Stachová či Karaffová.
Ako to u vás vyzerá s nastupujúcou generáciou hráčok?
- Pekné zápasy odohrala Petrovičová alebo aj Miartanová a Masnicová. Sú to mladé hráčky, ktoré majú svoju kvalitu, ale keď spravia v zápase nejakú chybu, ťažšie sa s ňou vysporiadavajú a nevedia sa tak rýchlo vrátiť do hry. V ich veku je to normálne. Určite by dostali viac šancí, no po prvej polovici súťaže sme to mali veľmi dobre rozbehnuté. Nemalo význam zbytočne riskovať a meniť zostavu, ktorá hrala dobre.
Prelínačku proti Rimavskej Sobote ste zvládli. Ako bol s výkonom dievčat spokojný tréner?
- Ani v jednom zo štyroch zápasov sme sa nedokázali dostať ku svojej typickej hre. Špecifická atmosféra a prílišné chcenie zohrali neuveriteľnú úlohu. Nie je možné, aby sme v každom zo setov pokazili viac ako desať podaní. Dosť ma to vystrašilo a mal som obavy, aby sa nám prelínačku podarilo dotiahnuť do úspešného konca. Družstvo bojovalo predovšetkým samé so sebou a nie s Rimavskou Sobotou.
Čo rozhodlo o tom, že Martin svojho súper z Rimavskej Soboty zdolal?
- Prvý zápasprelínačky na našej pôde. Po prehre na Gemeri sa dievčatá oklepali, zvykli si na búrlivú atmosféru a vrátili sa k veciam, ktoré nám v priebehu sezóny prinášali úspech. Išlo síce o detaily, no práve tie netreba podceňovať. Potom baby vyhrali 3:2 v Rimavskej Sobote, a tam už naše sebavedomie výrazne narástlo.
Po úspechu nastúpila tvrdá realita a vy ste predali tvrdo vybojovanú extraligovú licenciu. Prečo?
- Z jedenástich hráčok dve povedali, že ďalej nejdú pokračovať. Ďalšie tri čaká maturita a pravdepodobne štúdium na vysokej škole. Niektoré zas majú problém uvolniť sa v zamestnaní. Dievčatá by aj chceli hrať, ale keď som im navrhol štyri tréningy už počas leta, tak sme zistili, že sa to jednoducho nedá zvládnuť. Napríklad Červíková. Pracuje 60 km od Martina a má malého chlapca. Musí prísť domov, potom na tréning a ak celý víkend obetuje volejbalu, potom syna prakticky ani neuvidí. Nejaké hráčky by sa nám určite podarilo zohnať, len kto ich zaplatí. Aj nároky na funkcionárske zázemie v extralige rapídne stúpajú. My sme na to dvaja. Musíme trénovať ženy, kadetky aj žiačky a ešte sa venovať aj veciam okolo klubu. Osobitnou kapitolou sú financie. Babám sme po zápase nemohli kúpiť ani večeru, naopak museli sa na všetko skladať.
Čo dala, prípadne, čo zobrala úspešná prvoligová sezóna trénerovi Petrovi Blahutovi?
- Ak by sme pracovali minimálne v poloprofesionálnych podmienkach bola by to radosť. Na začiatku sezóny bolo na účte klubu 280 €. Muselo sa riešiť, ako sa dopravíme do Bratislavy a podobne. Ubralo mi to všetko strašne veľa síl a energie. Priznám sa, že krátky oddych od volejbalu by mi pomohol.