Článok pokračuje pod video reklamou
.
Pôvodne to bola tá istá knižná predajňa, ktorú roku 1944 otváral ešte Jozef Cíger Hronský vo svojom projekte univerzálneho kultúrneho centra na hlavnej ulici v tzv. bloku E. A za čias takých svojich vedúcich ako Ondrej Milanec, pani Veselá, Michalská a i. takouto kultúrnou ustanovizňou naozaj i bola.
Pred pár rokmi si nik ani nevšimol, že zaniklo iné staromartinské kníhkupectvo, prv drobná papiernicko-vydavateľská firma Domko, takisto na hlavnej ulici, kde teraz sídli predajňa módnej obuvi. Kúsok vedľa už niet ani stopy po významnej tlačiarni Tatran, ktorá v rokoch 1919 - 1923 patrila medzi silné podniky pod vplyvom Milana Hodžu a mala tu i svoje kníhkupectvo. Hoci sídlila na hlavnej ulici (dnes M. R. Štefánika č. 4), od začiatku Hodžových dní si ju nik nevšimol. A v objekte národného kníhkupectva Jozefa Gašparíka -Leštinského vedľa divadla sa usalašila dokonca nadnárodná telekomunikačná spoločnosť.
Ešte roku 1984 sme si zvykli, že zrazu nebolo budovy prvej našej národnej tlačiarne, Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, ktorý v období 1875 - 1918 funkčne najviac suploval zakázanú Maticu. KÚS prekryla prístavba fotosadzby inej tlačiarne - Neografie. Pravdaže, už sa vie, že v centre mesta dlho nezostane ani ona, predurčená kedysi tým istým J. C. Hronským ako prvá moderná národná tlačiareň po KÚS-e, pretože skôr-neskôr sa má pod pochopiteľným tlakom ekonomických okolností presťahovať do Priekopy. A na jej mieste môže po plánovanom odpredaji budovy aj pozemku stáť podľa panskej vôle developerov azda aj ďalší hypermarket... Skrátka, znovu zmizne podstatný kus starého Martina.
A tak vyjde celkom navnivoč kompletný segment unikátnych knižných a tlačiarských pamiatok Martina - teda práve tých, čo z tohto sídla urobili národné centrum najmä v rokoch 1870 - 1918, a potom v modifikovanej forme aj v rokoch 1919 - 1953. Veď často narúšaná línia dejín Martina si stále zachováva len jedinú istú kontinuitu: od čias centra sa najrukolapnejšie vyjadruje závažným radom kníh, ktoré tu odvtedy vznikli a vznikajú. Patrilo by sa, aby nám pomedzi prsty unikajúce dejiny slovenskej knihy (čo sú predlhý čas po zániku centra najmä dejiny martinskej knihy) celostne zachytila aspoň tunajšia Slovenská národná knižnica, ako jej to dávno vyplýva zo zákona. Lenže akosi to nejde: už vyše polstoročia nám totiž SNK v tomto smere rutinovane hádže piesok do očí, takže je nad slnko jasnejšie, že naša generácia sa takejto celoslovensky aj martinsky výsostne potrebnej monografie o dejinách slovenskej knihy celkom iste nedožije. (Zbytočné je šermovať Tlačami 16. storočia, to je celkom iná pesnička - iba katalóg k dejinám knihy na Slovensku...)
Dovolávať sa pozornosti voči týmto faktom však treba, už len s odkazom na stále živý precedens: na odpor Ing. arch. Igora Thurza v legendárnom Kultúrnom živote voči devastácii historického jadra Martina ešte v 60. rokoch minulého storočia. Vtedy však šlo o devastáciu vrchnostenskú, štátom riadenú, dnes za tým nie je nijaký ideologický tajomník, iba prirodzené gesto „neviditeľnej ruky trhu."
Iróniu to získava špeciálne dnes, krátko po heroickom intelektuálnom vzopätí (či po „heroickom intelektuálnom vzopätí"?), keď sa celý Martin zanášal možnosťou stať sa európskym hlavným mestom kultúry 2013, ktorý by tomuto mestu už len z titulu oficiálne určeného národného centra kultúry tak prestížne slušal. Lenže aký neoficiálny koniec to vzalo, dosvedčia dnes iba ľahkonohé divadelné festivaly, ktoré v hosťovačke na pár večerov oblažia Divadelné námestie s okolím a potom sa na rok opäť náhlivo vytratia, ďalej ošarpané siluety martinských velikánov zakrádajúce sa po zotmení ako zombie popri múroch hlavného námestia, ako aj na mestskej dlažbe rozšliapaná poézia našich národných géniov, ktorú všetku a nahlas prečítal asi len môj päťročný vnúčik. (Kultivácia verejného priestoru takýmto public-artom vskutku získava pridanú hodnotu: je karikatúrou samej seba ... To sa radšej vráťme k pochôdzkovému divadlu a tekvičkám.) Zvýšeniu povedomia o Martine bohvieako nepomohla ani len vydarená revitalizácia Národného domu, pretože ani tie najnárodnejšie orientované periodiká sa nepretŕhali v úsilí vyjadriť jeho špecifiku a skutočný zástoj. Skrátka, nik nevedel súvislo vysvetliť, načo nám ten Národný dom vlastne bol, a to je pre zdravé vnímanie Martina dosť deprimujúce.
A v čom sa teda zbiehajú všetky tie neujasnené marivá jedného mesta? Nepochybne ponajprv v nepodarenom zákone č. 251/1994 Z. z. o Martine ako centre národnej kultúry Slovákov, ktorý napriek svojmu patetickému podtextu ani po novelizácii vôbec nič nezaručuje, iba budí falošné ilúzie. (Len mimochodom - v detailnejšom štúdiu sa dá ľahko spoznať, že Martin bol pri svojom zenite centrom najmä politickým, ekonomickým, mediálnym, až nakoniec kultúrnym. Teda v tomto poradí, hoci dnes sa na to dá pozerať aj inak: súbeh týchto výnimočností tu vytvára brand-marketingové portfólio na závidenie, no s tým si dnešný Martin očividne nevie rady.) Na tomto pozadí strácajú zmysel všetky zlatoúste vlastenecké prejavy na výročité sviatky, rozpaky z takmer nezúčastnenosti súčasného Martina na vlastnom osude nezmenšia.
Pravdaže, ani minulosť už v Martine nie je, ako bývala: napr. v tom, že celkom prirodzene chýba taká všeobecne akceptovaná elita, aká zhruba v rokoch 1870 - 1918 tvorila tzv. martinskú kliku zloženú z desiatich či jedenástich cieľavedomých mužov schopných tvoriť národ. Dnes už rody v rozmere Francisciovcov, Pauliny-Tóthovcov, Hurbanovcov, Škultétyovcov ap. v tomto meste po meči vymreli, alebo z neho odišli, priťahované politickými a inými siločiarami, ktoré novší Martin nemohol ponúknuť. (Nie je v tom nemý súhlas histórie, že jediný autochtónny martinský rod, ktorý sa tu najmenej od meruôsmeho roku udržal v kurze dejín, sú Lilgovci, už z čias KÚS-u zviazaní s tlačiarstvom a polygrafiou?) Skrátka, súčasný Martin je pochopiteľne celkom iný ako vo svojom hviezdnom čase na rozhraní 19. a 20. storočia, kedy vcelku rozumne vynaložil svoj historický potenciál. Nič si nenamýšľajme: teraz je to bežné okresné mestečko, ktoré už v ničom - a najmä nie v kultúre - nevybočuje zo slovenského priemeru.
Predovšetkým ale rešpektujme, že dnes je to štrukturálne úplne nové sídlo so slabnúcim až veľmi nejasným povedomím vlastnej identity. Ako sa môže dnešná populácia Martina stotožniť so staroslávnym mestom, keď o ňom nemá čo vedieť? Prebehol už vedecký výskum dejín Martina, ktoré sú na rozdiel od dnešnej čiernej diery v skutočnosti priam opulentné? Podľa akademických (nie osvetárskych) meradiel totiž platí, že naše historické centrum disponuje len veľmi matnou historickou pamäťou, bezmála amnéziou...
A pritom z okolitých národných a štátnych prostredí jasne vidno, že najmä vžité a žité dejiny sú tým živým tmelom, ktorý povyšuje rozprášené skupinky obyvateľov na sebavedomý a akcieschopný celok občanov s vyspelou identitou.
A tak jediné, čo nás so starým Martinom spája, sú už len pamiatky. Ak sa ich ležérne vzdáme, potvrdíme, že nevieme slušne nakladať s vlastnými dejinami, najmä keď zo starého Martina už veľa nezostáva. A potom už identitu svižne stratíme nadobro... .
