Článok pokračuje pod video reklamou
to dokážu a pre tých to teraz píšem.
Roky autom jazdím jednu trasu. Dokonale ju poznám a mám pre ňu vypracovanú stratégiu. Pred okresným mestom vchádzam do križovatky z vedľajšej cesty hore kopcom, hlavná cesta potom pokračuje tiež dohora, takže nabrať primeranú rýchlosť znamená ušetriť nejaké palivo a pokračovať plynule v ceste.
Aj posledne, keď som tadiaľ jazdil, videl som v diaľke prichádzať po hlavnej ceste v mojom smere ťarbavú dodávku. Usúdil som, že keď na hlavnú vletím pred ňou dobre rozbehnutý, tak ju hádam ani veľmi neobmedzím. No a to som nemal robiť.
Keď som sa ocitol na hlavnej, v spätnom zrkadielku som vzápätí zbadal, že zdanlivo ťarbavá dodávka ma rýchlo dobehla a spomalila za mnou, hoci oproti nič nešlo. Moje auto je síce malé, no je to šidielko. Darmo som akceleroval až do značného prekročenia rýchlosti, dodávka si neurobila odo mňa odstup, ale sa ma zlovestne držala.
Neviem, či to aj vy poznáte, ale ja dokážem aj cez plech karosérie vycítiť náladu a následné správanie najmä agresívneho vodiča. To, čo som ucítil v danom momente na svojom chrbte, ma priam zamrazilo. A vzápätí to prišlo.
Najskôr mi začal vyblikovať, potom hneď trúbiť. Bolo jasné, že ma nepotrebuje predbehnúť, ale že sa rozhodol urobiť so mnou poriadok za to, že som ho obmedzil. Priblížil sa za mňa nebezpečne blízko a keby jeho auto malo papuľu s ostrými zubami, tak ma určite uhryzne do zadného nárazníka. Z jeho ešpézetky som vyčítal, že je z východnej metropoly a keď smeruje do hlavného mesta, tak si potrebuje niečím skrátiť dlhú cestu. Nuž zrejme sa rozhodol, že ma bude „edukovať". Zdvihnutou rukou som mu naznačil ospravedlňujúce „sorry". Nestačilo mu to. Prudko ma predbehol a ešte prudšie sa zaradil predo mňa. Vzápätí začal spomaľovať. Donútil k tomu aj mňa, až som musel niekoľkokrát preraďovať na nižšiu rýchlosť. Potom pridal a stratil sa za zákrutou. Uf!
Bol som rozmrzený a trpko a úprimne som oľutoval svoju uponáhľanosť v križovatke. No bol som aj rád, že som sa ho nakoniec zbavil, a snažil som sa prestať na to už myslieť. Predčasná radosť! Po chvíli som uvidel „moju" dodávku zaparkovanú na kraji cesty, a tak som ešte raz povzdychol. No o ďalšiu chvíľu som opäť zdúpnel, lebo dodávka ma nepríjemne dobiehala, až ma dobehla a zavesila sa za mňa. Išla za mnou tak blízko, že už som len čakal, kedy s mojím autom začne hrať biliard. Nepomohlo mi ani moje spomaľovanie a naznačovanie, aby ma predbehol, aby som sa ho zbavil.
V istej chvíli som už uvažoval, že zídem z cesty do poľa a pôjdem oráčinou. No hneď som túto myšlienku aj zavrhol. Toto by zaiste nebolo dobré riešenie. Určite by išiel za mnou a tam by ma udupal do zeme ako dážďovku. Konečne sa nabažil svojho výchovného pôsobenia a rozhodol sa predbehnúť ma. Keď bol na mojej úrovni, spomalil. Obrátil ku mne tvár a vysielal na mňa zničujúce pohľady, až ma nimi rozsekal na cimper-camper. Po tomto úkone predbiehanie dokončil. Keď sa vzdiaľoval, ešte z okna vysoko vytrčil ruku a vystretým prostredníkom mi dal najavo svoju konečnú mienku o mne.
No a z môjho prípadu vyplýva ponaučenie: neskáč silnejšiemu po otlakoch, lebo nakoniec to bude bolieť hlavne teba.
