V pamätnom roku 1918 sa Slovensko vymanilo z príslušnosti k macošskej, cudzej a prestarnutej veľkopanskej Rakúsko-uhorskej monarchii a začalo písať vlastné dejiny. Martinskou deklaráciou sa Slovensko oficiálne prihlásilo k dobrovoľnej spolupráci s blízkym českým národom (neoficiálne táto spolupráca prebiehala už dávno predtým). Skončila sa etapa násilnej maďarizácie Slovenska. Slovensko prestalo byť hornou zemou a v novom štáte sa prvýkrát v dejinách vytýčili jeho vlastné, tentokrát strategicky výhodné hranice, v roku 1920 medzinárodne potvrdené Trianonskou zmluvou.
Prechod do novej situácie nebol ľahký. V ďalších mesiacoch bolo treba prekonávať cudziu vojenskú silu. Ale podarilo sa to s pomocou Čechov a spojencov Dohody. Po roku 1918 sa na Slovensku otvoril priestor pre rozvoj občianskej zodpovednosti, technickej infraštruktúry, vedy, kultúry, školstva. Nový štát bol založený na princípoch občianskej demokracie; mal čosi spoločné napríklad so Švajčiarskom, oba štáty vznikli na občianskom princípe, v odboji proti nadvláde Habsburgovcov.
Cesta k deklaračnému vystúpeniu roku 1918 viedla už niekoľko desaťročí od revolučného ľudového zhromaždenia roku 1849, Memorandového zhromaždenia roku 1861 a matičného zhromaždenia roku 1863. Všetky tieto udalosti sú spojené s Martinom. Pri matičnom zhromaždení roku 1863 sme sa prihlásili k Cyrilovi a Metodovi, osobnostiam európskeho významu, priekopníkom zásady rovnosti ľudí a národov v prístupe ku kultúre, v súlade s prirodzenou rôznorodosťou a dôstojnosťou ľudských osôb, v protive k diktátu kultúrneho monopolu a vynútenej uniformity. Cyril a Metod neboli králi. Skôr boli vtedajším potentátom tŕňom v oku, dostalo sa im patričného uznania až v druhej polovici 20. storočia.
Martin bol vhodným miestom pre tieto udalosti: mesto bez honosnej radnice a prepychových palácov patricijov a šľachty, mesto remeselníkov a roľníkov sa stalo centrom spontánne, bez vrchnostenských dekrétov. Slovenské dejiny, spojené s Martinom, sa opierali o spoločenské vrstvy, charakteristické pre vtedajšiu demokratickú spoločnosť; nemali na svedomí imperialistické ani kolonialistické výboje.
Hoci farár Fedor Ruppeldt koncom roku 1918 vystúpil s návrhom, aby sa hlavným mestom nového moderného Slovenska stal Martin, stala sa ním Bratislava, celkom logicky pripojená k Slovensku zo strategicko-ekonomických dôvodov, hoci jej charakter a história neboli slovenské, boli skôr spojené s pôsobením Habsburgovcov. Dnes sme však skôr svedkami toho, ako sa umelo vytvárajú mýty a ilúzie o slovenských dejinách a o Bratislave, vytráca sa prirodzená slovenská demokratická tradícia spätá s Martinom a nahrádza sa zakomplexovanými svalnatými gestami, modloslužbou pochybných osobností a umelým uctievaním toho, z čoho sme sa oslobodili; akoby naša tradícia bola spätá s imperializmom, koloniálnymi výbojmi a kolaboráciou s násilím. Je to reakcia na domnelú slovenskú „bezdejinnosť"; dojem „bezdejinnosti" však súvisí s nedostatkom pamäti, historickou sklerózou.
Nedávno som v televízii videl seriál o šimpanzoch. K ich charakteristickým črtám patrí boj o územie a to, že čriedu ovláda dominantný samec. Podobné črty badať aj v ľudských dejinách. Zažili sme to napr. v prvej polovici 20.storočia.
Ale my sa nemusíme inšpirovať šimpanzmi. Prijmime sa reálne takí, akí sme. Naša prirodzená hrdosť môže vyplývať z múdrej skromnosti. Aspoň nebudeme trpieť komplexami.
Autor: IGOR THURZO