naozaj ako zväčša celkom bystrá, skôr horská než lenivá nížinná, rieka a človek v nej málokedy dosiahne na breh. Takže keď som uvažoval, z ktorého konca sa do tohto článku pustiť, zvolil som - od začiatku.
Ja som do tej rieky vstúpil v lete 1979, celkom vedome, no na prvopočiatku bola predsa len náhoda: že to miesto v Živote Turca núkali Martinčanovi Zdenovi Simonidesovi, môjmu spolužiakovi na žurnalistike a kamarátovi, a ten už mal podpísané podnikové štipendium do redakcie Športu. Spomenul to mne a - už to šlo krok za krokom. Až k 8. októbru 1979, keď som vošiel do redakcie v budove ONV na Leninovom (dnes Vajanského) námestí a Igor Gabaj, vtedy poverený vedením redakcie, ma celkom neformálne privítal a uvoľnil mi pracovňu. Zdalo sa mi, a neskôr sa mi to aj potvrdilo, že s úľavou, pretože viesť redakciu nebola celkom jeho parketa a ani ambícia. Navyše, získal viac času a priestoru pre svoj milovaný šport a okrem toho, konečne, nebol v redakcii sám s tromi ženami...
Prvé dni som sa lepšie cítil v tej jeho pracovni, aj keď tam ťukali do písacieho stroja hneď traja novinári a vedelo tam byť riadne rušno. Ale bol tam kútik pre návštevy, ktorému dominovala nástenka s fotografiami z tradičného zápasu herci - novinári. Škoda, že potom sa už, neviem, prečo, táto šou neopakovala. Ale to bol - šport a kultúra (najmä divadlo) priestor Igora a redaktorky kultúry Evy Mateovej. S nimi sa začali rodiť mimoriadne silné oporné stĺpy novín - športová a kultúrna žurnalistika.
Ja som musel najprv intenzívne objavovať Martin a Turiec. A zas jedna z náhod - jedným z mojich prvých článočkov bola glosa o remenárovi z koštianskeho dvora štátnych majetkov. Nič prevratné, možno 20 riadkov a k tomu fotografia. Ale tento človek, pán Miľan, ma o dvadsať rokov ako prvý privítal v Tomčanoch, keď som sa ta mal presťahovať. A ukázal mi aj výstrižok zo Života Turca.
Igor bol potom aj pri troch mimoriadnych prelomových vydaniach, ktoré lemujú históriu Života Turca ako míľniky. Z dnešného pohľadu nič zvláštne, ale vtedy sa písali roky 1984-88. Ako prvé musím spomenúť vôbec prvé farebné mimoriadne číslo Života Turca k 700-ročnici Martina. Vyšlo v astronomickom náklade 25 000 výtlačkov, na kriedovom papieri. Presedeli sme dlhé večery a noci s Igorom u grafického redaktora tohto mimoriadneho vydania, prvýkrát do prostredia časopisu prenikajúceho Petra Ďuríka, netušiac, aký bude záver. Vo finiši sme ako v tranze sledovali v Neografii, ako z rotačky Harris-Marinoni vychádza náš prvý farebný časopis. A keď sme si doniesli prvé výtlačky do redakcie, po 42 hodinách na nohách v tlačiarni, pozerali sme na ne ako na zázrak. Myslím, že sme vyzerali ako mátohy, jeden na druhom sme sa smiali, podlamovali sa nám kolená. S napätím sme sledovali, čo sa bude diať pri novinových stánkoch. Vtedy štvorstranový Život Turca stál bežne 0,50 Kčs a toto mimoriadne číslo, šesťkrát väčšie, stálo desaťkrát toľko. A predalo sa za doslova pár dní.
Zrejme aj to rozviazalo krídla našej tvorivosti, a tak sme vydavateľom navrhli, že z osláv sedemstoročnice pripravíme knihu - pamätnicu. Mali ambíciu urobiť viac než len súhrn prejavov s pár fotografiami: mali sme ambíciu vniesť do knihy autorský-novinársky pohľad; reportážny i fotoreportážny. Výsledkom bola kniha, ktorá sa tak skoro nezopakuje - a treba povedať, že vznikla aj vďaka pochopeniu vtedajšieho vedenia okresu, pretože naše nápady neboli lacné a bolo s nimi aj dosť vybavovačiek...
A tretie mimoriadne vydanie - k 125. výročiu Matice. Zas farebné, zas so zapojením celoslovensky pôsobiacich osobností a znova na hranici našich možností. Aj finančných - ale už v dobe, keď sme už museli uvažovať aj o ekonomike vydania. A tak sme využili, že veľkí inzerenti (bane a pod.) v objednávkach ešte neuvádzali veľkosť požadovaného inzerátu, a „strihli sme" im ich aj na pol novinovej strany... Všetko napokon dobre dopadlo; až na to, že práve za inzeráty sme dostali spŕšku kritiky, lebo niektorým mocipánom v jubilejnom vydaní inzeráty prekážali...
S náhodami sa spájal i prechod výroby novín do Neografie. To, čo má dnes novinár na pracovnom stole v podobe počítača a softveru, predstavovalo vtedy niekoľko stredísk tlačiarne a niekoľko ľudí. Ťažko vysvetliť, aký vzťah tam mali k Životu Turca. Ale vlastne, zrejme to vyplývalo z ich vzťahu k vlastnej práci a zrejme to súviselo aj s tým, aký vzťah k novinám videli a cítili oni od nás. Ktovie, kam by nás bol život posunul, keby sa bol zrealizoval zámer vedenia Tlačiarní SNP (J. Kysela, A. Lilge a J. Martiš) urobiť priamo v redakcii ŽT akési vysunuté malé stredisko fotosadzby. Žiaľ, tragická smrť J. Kyselu s J. Martišom a následne rozpad TSNP tomu urobil koniec. No nepreženiem, keď poviem, že vďaka pochopeniu A. Lilgeho, ale aj priamo v „našich" strediskách fotosadzby - S. Hromádka, M. Blahušiakovej či montážnika Janka Leštinského a neskôr jeho kolegu Jožka Sireka párkrát noviny vôbec vyšli. Extrémnym prípadom bol ten, keď - už po novembri 1989 - štyria kolegovia z redakcie nepochopili zámer privatizácie novín a „na protest" jeden z nich jednoducho v pondelok poobede ukradol rozpracované filmy novín a aj s niekoľkými škatuľami fotografií a s rukopismi kamsi zmizol. A tak sme museli noviny zrekonštruovať a do utorkového rána urobiť prácu normálne trvajúcu dva dni.
Ale slnko vyšlo, aj noviny vyšli...
Skončím jedným príbehom, ktorý v sebe skrýva všetky farby života. Sedeli sme, tuším po otvorení Turčianskej galérie, takže ešte v časoch „vrcholného socializmu", v salóniku hotela Turiec. Množstvo oficiálnych hostí a medzi nimi aj spisovateľ, vynikajúci esejista, predseda Matice Vladimír Mináč. Zainteresovaní vedia, že Mináč o.i. mal rád dobrý alkohol a nemal rád komunistických aparátnikov. Takže aj vtedy mal už dosť ťažkú hlavu, chvíľami si ju podopieral, do rečí sa zapájal len málo. Len zrazu zodvihol hlavu a na zdesenie viacerých hostí tým svojím typickým chrapľavým hlasom povedal: „Ak je boh - a možnože je - tak je slovenský. A ak je slovenský - tak je turčiansky, martinský!"
Je to len čriepok, ale z tisíca podobných sa dá zlepiť mozaika života v Turci v posledných desaťročiach - i Života Turca. Za každým čriepkom je nejaký človek a jeho príbeh. Je v tom veľa náhod, ale určite aj najmenej jedna zákonitosť: noviny sú ako život; je to dar i privilégium.
PhDr. Michal Beňadik, v rokoch 1979-1999) šéfredaktor regionálnych novín Život Turca a Nový Život Turca, v rokoch 1999-2000 zástupca riaditeľa s.r.o. Slovprint Žilina, od roku 2000 nezávislý mediálny konzultant, autor a manažér vydavateľských projektov v sieti v regionálnych a lokálnych novín na Slovensku.
