n Michal.
Život človeka ubieha i podľa toho, kde stála jeho kolíska. Tú, v ktorej ležal Miroslav Škrovina v roku 1909, kolísali evanjelický farár Otto Škrovina z Brezna a jeho manželka Viera zo známej martinskej advokátskej rodiny Halašovcov a Mudroňovcov. Niet divu, že z ich syna vyrástol advokát, ktorý začal svoju prax u strýka Dušana Halašu. Túto kanceláriu založil jeho prastarý otec Pavel Mudroň. Práve v jeho rodinnej tradícii pokračoval Miroslava Škrovina po advokátskych skúškach, keď si otvoril vlastnú prax.
Ľudia si ho vážili
Od Halašovcov a Mudroňovcov zdedil čestnosť. Nielen ľudskú, ale aj advokátsku. „Otec bol poctivý, nemal rád, keď sa obchádzal zákon. Ani svojmu bratovi nevedel odpustiť, keď pytliačil," zasmial sa jeho syn Michal, ktorý si pamätá na mnoho vážnych sporov, ktoré jeho otec viedol. V šesťdesiatych rokoch rehabilitoval napríklad Žingora.
Ľudia si ho podľa syna pamätali ako svedomitého človeka. „Bol i pri rozvodoch. Vtedy jeden z rozvedených mal právo byť naňho nahnevaný, ale nebol. Kde som spomenul, že som jeho syn, správali sa ku mne úctivo. Otca vnímali pozitívne," povedal pyšne Michal Škrovina.
Vyhranými spormi dráždil súdruhov
Miroslav Škrovina obhajoval aj mnoho malých roľníkov, z ktorých sa stále časť vzpierala vstúpiť do družstiev. Ak sa mu podarilo vyhrať spor na vyšších súdnych inštitúciách a oslobodiť klienta, dostal sa občas i do konfliktu s okresnou komunistickou mocou. „Zmaril tak predstavy o trestaní a likvidácii triednych nepriateľov socializmu, čo mu súdruhovia nezabudli a vracali mu to," vysvetlil Michal Škrovina.
Jeho otec preto napríklad nedostal titul majstra športu za výsledky na šachových turnajoch o majstra republiky, jeho synovi neodporučili študovať na vysokej škole. „Dva roky som musel pracovať, až potom som mohol študovať. Otec to znášal veľmi zle. Chcel dokonca vrátiť vojnové medaily," zaspomínal si.
Šachový majster
Šachové partie k advokátovi Škrovinovi jednoducho patrili. Hoci syn Michal sa smeje, že matematika mu nikdy nešla. „Jeho najhorší sen bol, ako ho Stalin skúšal matematiku." Miroslav Škrovina bol členom martinského šachového klubu, ktorý zakladaj aj jeho otec. V roku 1943 vyhral prebor klubu - Memoriál Jozefa Korbačku a získal aj pohár klubu - prvú cenu za roky 1942-43.
Najväčší športový úspech dosiahol v korešpondenčnom šachu. Doma mal rozohraných niekoľko korešpondečných šachových partičiek s hráčmi z Nemecka, Dánska, Ruska, Poľska, Rumunska, Indie, dokonca i z Ameriky. Preto bol pod kontrolou „zhora". Figúrkami poťahovali podľa toho, čo prišlo poštou. Partia vraj trvala aj dva roky. V roku 1954 sa Československé šachové družstvo, ktorého bol členom, stalo majstrom sveta, za čo dostal martinský advokát i zlatú medailu.
Bol majstrom i v tenise
Miroslav Škrovina rozvíjal šport zoširoka. Aktívne hrával tenis v martinskom tenisovom klube. Prvýkrát vyhral putovný pohár v roku 1930, o štyri roky potom trikrát po sebe. Rád chodieval s bratom lekárom na ryby, poľovačky i lyžovačky.
Lyžovaniu holdovali i jeho rodičia. „Stará mama, farárova manželka, lyžovala v dlhej sukni. Do španoviek sa vyzliekla až za Martinom. Ujo z maminej strany bol vraj pred prvou svetovou vojnou prvým lyžiarom v Turci," načrel do rodinnej histórie Michal Škrovina, ktorý si myslí, že rodičia sa museli dať dokopy na jednej zo spoločných akcií. „Rodičia sa dlho poznali. Tvorili veľkú partiu, robili spolu hrebeňovky," povedal.
Skončil v zajateckom tábore
S Jelou Országhovou sa martinský advokát oženil v lete 1939, o rok sa im narodil syn Michal. Začínala vojna, Miroslava Škrovinu odvelili na ruský front, no neskôr vstúpil do SNP v hodnosti nadporučíka.
Matka s Michalom ostala sama, z Turca utiekli k starému otcovi do Brezna, kde ich navštívil i otec. „Dal mi vojenskú čapicu. Mama mi ju vzadu zošila, aby mi nepadala. Keď išli vojaci, postavil som sa pred bránu a salutoval im. To je jeden z mála momentov, ktoré si z vojny ako dieťa pamätám," vrátil sa do čias vojny.
V roku 1944 padol do zajatia, skončil v zajateckom tábore v Rakúsku. Keď ho tam po dlhom vybavovaní prišla manželka pozrieť, nenašla ho tu. Stihli ho premiestniť k nemeckým Drážďanom, kde ho v apríli 1945 oslobodila americká armáda.
Po návrate domov ho povýšili na kapitána a prezident republiky mu udelil v roku 1946 Československý vojnový kríž 1939 a Čs. vojenskú medailu za zásluhy II. stupňa. V roku 1964 mu prezident republiky udelil Pamätnú medailu za boj proti fašizmu.
Zákonmi žil i v neskorom veku
Po vojne pracoval Miroslav Škrovina ďalej ako advokát vo svojej kancelárii a po roku 1948 v Advokátskej poradni v Martine. Ako dôchodca ďalej pracoval ako právny zástupca v martinskej nemocnici, neskôr v Slovenskom národnom múzeu.
S manželkou býval v dome po starej mame pri Sokolovni, ktorý zbúrali pri výstavbe sídliska. Neskôr sa presťahoval do paneláku. Posledné roky riešil reštitúciu po starom otcovi. „Vtedy ožil. Oprášil kvôli tomu niekoľko kontaktov i zákony. Bavil sa tým niekoľko rokov. Hrával i šachy, naďalej rybárčil, fajčil fajku. Posledné roky už nevládal chodiť. Keďže mama už nežila, vzal som ho k sebe do bratislavského bytu," povedal.
Syn je viac Országovcov ako Halašovcov
Hoci advokátstvo bolo v halašovsko-mudroňovskej rodine silné, syn Miroslava Škrovinu v tejto tradícii nepokračoval. Ovplyvnila ho skôr matka a jej rodina. Pri výbere školy ho sa nechal inšpirovať hlavne maminým bratrancom - architektom, a tak v Bratislave, v Prahe študoval architektúru, dostal sa i do západného Nemecka.
Michalova mama túžila študovať módne návrhárstvo, ale pre nedostatok financií sa tohto sna musela vzdať. Vedela však krásne kresliť, učil ju i Galanda. Tento dar zdedil aj jej syn. „Už ako malý chlapec som kreslil na druhú stranu plagátov. Na výške som si zarábal karikatúrami, potom som sa zameral na ľudové umenie, čerpal som zo spomienok z detstva," prezradil o sebe architekt i insitný výtvarník, ktorý vedie v Ústredí ľudovej umeleckej tvorby (Úľuv) výtvarné kurzy a pracuje s mentálne postihnutými ľuďmi.
Michal Škrovina namaľoval i svojho otca pri rybárčení, aj jeho kolekcia obrazov maľovaných na skle nesie názov Krajina môjho detstva. „Otec ma brával na rybačky do Gadera, Necpál, často na Oravskú priehradu, učil ma loviť. V Láclavej ma zas v Turci, kde bola menšia hladina, učil plávať. Do Láclavej sme chodili často. Žil tu mamin otec," zaspomínal si Michal Škrovina.