Nedeľa, 23. september, 2018
MY A AUGUST 1968

Herec Ján Mistrík sa stal v Martine nepohodlný, aj za Mor ho na námestí

​​​​​​​Nezabudnuteľný hlas známeho herca počuli poslucháči aj z vysielania slobodného vysielača Kriváň. V roku 1968 hlásil v Martine správy a čítal komentáre z rôznych bunkrov civilnej obrany.

Ján Mistrík. (Zdroj: TASR)

Do martinského divadla ste nastúpili na začiatku roku 1967. Aká bola vtedy u nás atmosféra?

- Tak ako v celej krajine aj v Turci bolo cítiť, že sa ľady postupne lámu. V divadle sa výrazne zmenil repertoár, pod čo sa predovšetkým podpísali vtedy mladí režiséri – Ivan Petrovický, Miloš Pietor, Stano Párnička či Ľubomír Vajdička. V Martine hosťovalPeter Sherhaufer, zakladateľ brnenského divadla Husa na provázku.Doslova medzi sebou súťažili, kto spraví lepšiu inscenáciu. S niektorými sme potom uspeli aj na festivale v Prahe a za získané peniaze sme na jar 1968 precestovali vlakom celé Taliansko. To predtým nebolo možné.

No ad for you

Zaujímali sa ľudia o politiku?

- Určite viac ako inokedy. O všetkom sa diskutovalo, ľudia sa nebáli prejaviť svoj názor, veľmi podporovali zmeny, ktoré sa po odchode Novotného a nástupe Dubčeka začali v spoločnosti presadzovať. Pamätám sa aj na augustovú návštevu prezidenta Svobodu pri výročí vzniku Matice slovenskej. Bola to veľká sláva, v amfiteátri ho s obrovským nadšením vítali tisíce občanov. Spontánne a úprimne. Ja som prečítal matičný príhlas.

O pár dní sa všetko zmenilo, do Československa vpálili okupačné vojská piatich armád...

- Bolo to hrozné, ale cítili sme, že musíme proti tomu niečo urobiť. Ja som sa spolu s Milinou Vlnovou, Ondrejom Vandlíkom a Štefanom Halásom ako hlásateľ zapojil do vysielania matičného slobodného vysielača Kriváň. Bolo nás počuť široko-ďaleko, do Prešova i do Plzne. Zapojili sme sa aj do štafetového vysielania, ktoré počúvali poslucháči z celého Československa.

No ad for you

Čo ste vysielali?

- Predovšetkým sme informovali o dianí v Martine a okolí. Tlmočili sme rôzne stanoviská a rezolúcie, ale vyzývali aj na pokoj a rozvahu. Správy nám pripravovali pracovníci matice, spomínam si na Jaroslava Rezníka, otca dnešného generálneho riaditeľa RTVS, či Miša Kováča, ale i na mnohých ďalších. Najväčšiu pozornosť ale pútali komentáre a hodnotenia politickej situácie, ktoré ťali do živého. Vysielali sme asi týždeň, skončili sme, keď sa naši vládni a predstavitelia vrátili z Moskvy.

Vy ste bol členom strany?

- Práveže do augusta 1968 vôbec nie. Prijali nás do nej asi po dvoch-troch dňoch vysielania. Prišiel za nami ideologický tajomník a len nám oznámil, že plénum schválilo naše prihlášky do Dubčekovej strany. Paradoxne, väčšina z tých, ktorí nás do nej prijali, nás z nej potom neskôr aj vylučovali.

Keď ste vysielali, nemali ste strach?

- Nezamýšľali sme nad tým takto, bolo nám jasné, že je to treba. Faktom ale je, že sme vysielali aj z rôznych bunkrov civilnej obrany, ktoré boli vybudované po martinských sídliskách, takže adrenalín sme cítili. Obavu som mal ale o rodinu. Mali sme dve malé deti, žena ma počula len vtedy, keď sa vysielalo.

Ako ste už naznačili, túto angažovanosť vám normalizátori spočítali. Ako sa to prejavovalo?

- Zrazu som prestal existovať ako herec Ján Mistrík. Vystupoval som len ako postava bez mena. Predtým som v divadle odohral polovičku svetového repertoáru, dostal som úlohy, o ktorých sa mi ani nesnívalo, chodil som recitovať, natáčal v televízii. Ako som už spomínal, po previerkach ma vylúčili zo strany a všetko mi zakázali. Nemohol som nič. Navyše sa o nás stále zaujímala ŠTB, neustále ma odvádzali na rôzne výsluchy.

Počuli sme, že ste si aj v roku 1969 priťažili. Ako k tomu prišlo?

- Naši hokejisti v pamätnom zápase vyhrali nad Rusmi a každý to vnímal ako odplatu za to, čo nám urobili. Na námestí pred divadlom sa zišlo okolo päťtisíc Martinčanov, všetci oslavovali. Dívali sme sa na to z okna bufetu a ľudia nás doslova vytiahli, aby sme niečo zarecitovali. Aj som sa bránil, veľmi som nechcel, no napokon sa inak nedalo. Chceli odo mňa počuť Mor ho! od Chalupku. Ja som im však zarecitoval Sládkoviča, pasáž o tom, že nebude viac stlačených a zbitých mala nesmierny ohlas.

A Mor ho! bolo?

- Bolo, aj keď nie celé, iba najznámejšie verše.

Z Martina ste napokon odišli.

- Áno, v roku 1973 a nerád. Za normálnych okolností by som v Turci ešte zostal zo päť možno šesť rokov, ale už sa to neustále bububu nedalo zniesť. Viete, v Martine mali komunisti aj vlastné poučenie, nikde inde to nebolo a podľa toho sa správali. Keď som asi po polroku od príchodu do Bratislavy nakrútil v televíziikrátku Petöfiho revolučnú poéziu, prišli za riaditeľom divadla a pýtali sa ho, kto mi to dovolil. Ani nevedeli, že tam už nie som.

Na Martin ste ale nezanevreli?

- Vôbec nie, prežil som u vás pekné roky, spoznal veľa slušných a charakterných ľudí, na ktorých dodnes rád v dobrom spomínam.

No ad for you