Nedeľa, 17. december, 2017 | Meniny má Kornélia
Pridajte si svoje mesto

Vážení čitatelia, prevádzku služby sme sa rozhodli ukončiť.
Ďakujeme za záujem a ponúkame vám čítanie na titulnej stránke www.myregiony.sk.

Podhradie

 

Popis

Z historických faktov je známe, že začiatky osídľovania Turca zasahujú do neskorej doby kamennej. Avšak prvá usadlosť na území dnešnej obce Podhradie vznikla pravdepodobne až v dobe laténskej. Aspoň nález bronzových sošiek laténskeho štýlu tomu napovedá.
Neskôr sa tu usadili prví Slovania a vybudovali tu hrádok. Nie je isté, či títo usadlíci územie dnešného Podhradia opustili, alebo hrádok z časti prestavali na kamenný, pretože stopy po kamennej stavbe existujú a sú viditeľné i dnes na mieste zvanom Vrchmúr. Isté je, že už i samotné meno Podhradie sa viaže k nejakému hradu. No kto hrad postavil a akú úlohu plnil, o tom dejiny mlčia.

Aj ku samotnému vzniku Podhradia sa viaže viacero nejasností. Dlhú dobu nebolo objasnené, kedy vlastne obec Podhradie vznikla, resp. bola založená. Ani teraz to nie je celkom jasné. Vôbec prvú písomnú zmienku, týkajúcu sa Podhradia, sa podarilo objaviť iba nedávno v archíve Magyar Országos Leveltár v Budapešti pod signatúrou DL 12224. Je to listina zo 14. marca 1430, ktorá potvrdzuje, že obec Podhradie (Podhrady) patrí panstvu mestečka Sučany (Zuchan).
Privilégiá cisára Žigmunda, potvrdené pečaťou, týkajúce sa donácií a iných nemovitostí Juraja a Mateja Hanska v mestečku Sučany v priľahlých usadlostiach Podhradie, Krpeľany (Krpelen) a Konské (Konský) v župe Turčianskej. Čiže aj keď prvá písomná zmienka je z roku 1430, predpokladaný vznik Podhradia je v druhej polovici 14. storočia.
Obec Podhradie pravdepodobne už od svojho vzniku patrila k panstvu Sučany. Preto sú dejiny Podhradia úzko späté s dejinami Sučian.

V roku 1488 dostal Sučany s dedinami Podhradie, Krpeľany, Nolčovo a Konské Matej de Czecze. Dovtedy bol majiteľom tohto panstva Martin Berczal, ale ten sa kráľovi spreneveril tým, že pri vpáde Poliakov do Turca im vydal Sučany aj so Sučianskym hradom. Po čase kráľ Matej Korvín hrad dobyl a rozrumil.

V roku 1490 kúpil Theofil Thurzo od Pongráca za 250 zlatých Sučany a dediny prislúchajúce k ich panstvu. Neskôr kráľ Ľudovít daroval Sučany Benediktovi Thuróczymu, a keď sa Marta, dcéra Mikuláša Thuróczyho vydala za Pavla Ňáriho, zdedili Ňáriovci všetky majetky rodiny Thuróczy, medzi nimi predovšetkým sučianske panstvo. Takže Ňáriovci získali Sučany dedičným právom, ale potrebovali na užívanie i kráľovskú donáciu. Tú sa im podarilo dostať v roku 1541, kedy kráľ Ferdinand daroval sučianske panstvo Vavrincovi Ňárimu. Sučanom boli potvrdené výsadné listiny z roku 1426 a 1474 a bolo im povolené usporadúvať dva výročné trhy.

Nakoniec v roku 1723 boli Ňáriovci povýšení na grófov.
Podhradie patrilo pod sučianske panstvo až do zrušenia poddanstva v roku 1848. Dovtedy niekoľkokrát zmenilo meno. Čiže v roku 1430 sa dedina volala Podhrady, 1733 Podhragya, 1808 Podhradí a od roku 1920 sa nazýva Podhradie. Maďarský názov Podhradia znel Várallja.

Pri spisovaní slávnych Notícií navštívil Matej Bel i Podhradie. Mohlo to byť okolo roku 1730 a zo záznamov Mateja Bela v diele Turčianska stolica vieme asi toto: Podhradie bolo podriadené sučianskemu panstvu, ale bola to jedna z bohatších obcí, kde sa moc panstva nemohla veľmi rozpínať. Väčšinu obyvateľstva tvorili roľníci, ale slušné živobytie zabezpečovali Podhradčanom hory, ktoré podstatne zdrsňovali celé okolie dediny. Na slnečných pahorkoch boli roztrúsené polia. V chotári obce sa nachádzali zásoby vápenca, z ktorého obyvatelia pálili vápno. Okrem poľnohospodárstva, spracovania dreva a pálenia vápna sa obyvatelia zaoberali aj tkáčstvom. Všetky tieto remeslá pretrvali prakticky až do 40-tych rokov 20. storočia. Život v obci plynul, až na niekoľko mimoriadnych udalostí, pokojne ďalej. V roku 1785 tu bola založená škola. Budova školy bola murovaná, kým ostatné staviská v obci boli drevené. V roku 1812 celá obec, okrem školy, vyhorela. Na pamiatku tohto požiaru kúpili Podhradčania zvon, ktorý zavesili na obecnú zvonicu. V roku 1904 postavili v Podhradí novú budovu školy, ktorá mala aj vežu a slúžila aj ako modlitebňa. Táto budova je dodnes najstaršou budovou obce.

Život v obci narušila v roku 1861 radostná udalosť. Po celom Slovensku sa totiž rozniesla správa, že v Turčianskom Svätom Martine sa bude dňa 6. júna konať zhromaždenie rodu verných Slovákov. Predstavenstvo obce okamžite reagovalo na túto správu a ihneď zostavili listinu, v ktorej sa Podhradie ako jedna zo 42 obcí Slovenska prihlásilo k myšlienke tohto zhromaždenia. Pamätná listina je dnes uložená v Slovenskom národnom múzeu v Martine.

Avšak obec nesprevádzali len radostné udalosti, ale aj tragické, akými boli napríklad požiare a rôzne epidémie.
V roku 1842, v Turíčny utorok, vyhorelo celé Podhradie, pričom nepoškodená ostala opäť iba budova školy. Keďže domy boli drevené a ohňu pomohla i víchrica, celá dedina ľahla popolom. Vtedy zhorelo občanovi obce Ondrejovi Kubé aj dvojmesačné dieťa.

Odvtedy stavali Podhradčania len murované domy. O tridsaťročie neskôr zachvátila celú obec epidémia cholery. Nešťastie postretlo obec aj v roku 1911, keď práve na Vstúpenie (cirk. sviatok) v ohni zhorela viac ako polovica dediny. Vtedy Podhradčanom zhorela väčšina rožného statku a oviec Aj epidémie zúrili v Podhradí ešte dvakrát. V 1918 to bola chrípka a v 1928 týfus. Odvtedy nebolo v obci väčších pohrôm.

Ale ani Podhradie neobišla 1. svetová vojna. Z obce bolo zmobilizovaných 71 mužov. Tí dovtedy nič netušili o vypuknutí vojny a kosili trávu na obecných lúkach. Museli zanechať robotu, rozlúčiť sa s rodinami a odísť, nevediac, či sa ešte niekedy vrátia domov.
Vo vojnových časoch žili obyvatelia v zlých podmienkach. Štát rekviroval kone, vozy, obilie, zemiaky, pokrm pre kone, medené a bronzové predmety. V prospech štátu pripadli i oba obecné zvony. Hrôzy vojny neprestávali, bieda rástla. Nebolo peňazí, potravín, petroleja a tabaku. Všetko sa vydávalo na prídelové lístky. Existovali tzv. chlebenky, múčenky, mastenky, mydlenky a iné. Pred obchodmi stáli zástupy ľudí čakajúcich na svoj prídel. Najhoršie bolo tým rodinám, kde ostali doma len ženy, deti a starci, kým muži bojovali na frontoch. Do toho všetkého prišiel rok 1917, rok neúrodný a suchý. Polia boli takmer pusté a úroda minimálna.
Z týchto rán sa Podhradčania veľmi ťažko spamätávali.

Obrat k lepšiemu mal nastať až na jeseň 1918. Vojna sa chýlila ku koncu, Rakúsko-Uhorsko bolo porazené. 30. októbra 1918 bola v Turčianskom Svätom Martine vyhlásená Deklarácia národa slovenského ako potvrdenie spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Frontoví vyslúžilci sa vracali domov, no mnohí z nich nenašli doma takmer nič. Chýbal hlavne dobytok a kone. Preto sa mnohí zadĺžili a dlhov sa zbavovali len veľmi ťažko.
Celkovo sa Podhradie začalo po vojne rýchlo vzmáhať. Slušný zárobok poskytovali hory, ktoré boli sčasti súkromné a sčasti patrili miestnemu urbáru. Drevo z urbára sa väčšinou predávalo na verejných dražbách. V 20-tych rokoch bola v Podhradí postavená nová píla s murovanými základmi, keďže stará pre nepozornosť dvakrát zhorela. Nová píla bola poháňaná vodnou turbínou. Okrem píly vlastnilo Podhradie aj dva mlyny, horný a dolný. Dolný mlyn neskôr spustol a horný mlyn bol prestavaný na valcový. Mlyn mal mlynár iba v prenájme, no neskôr ho odkúpil.

V Podhradí sa spracúvalo aj súkno v tzv."váľačkách", ktoré boli súkromné. Mlyn, pílu a váľačky využívali aj obyvatelia obcí Nolčovo, Konské, Štiavnička, Sučany, ale aj obyvatelia vzdialenejších obcí, akými boli Sklabiňa, Dražkovce, Kalník a Záborie. To znamená, že Podhradie hralo v tom čase dôležitú úlohu.
V roku 1919 Stoličný úrad povolil výstavbu cesty medzi Podhradím a Sučanmi, ale k výstavbe z finančných dôvodov došlo až v roku 1932. Na stavbe cesty pracovali a stavbu obce podporovali samotní občania Podhradia, ale finančne prispel i štát. Cesta bola dokončená v roku 1936, ale posledné úpravy sa vykonali v roku 1939.

V medzivojnovom období sa Podhradčania preslávili ako vynikajúci ovocinári a včelári. Chýrne boli nielen rôzne druhy jabĺk, hrušiek, sliviek, ale aj výborná podhradská slivovica. Tieto produkty chodili kupovať aj ľudia zo širokého okolia. Od roku 1892 pôsobil v obci dobrovoľný hasičský zbor, ktorý viackrát úspešne zasahoval pri požiaroch v obci a okolí, napr. pri požiari kaštieľa grófa Révayho v Turčianskej Štiavničke, neskôr pri miestnom požiari v roku 1911. V roku 1937 kúpila obec za pomoci zbierky obyvateľov motorovú striekačku, a tak sa hasičský zbor zmodernizoval. Hasiči každoročne usporadúvali hasičské cvičenia a hasičské majálesy.
V 30-tych rokoch kultúrny život v obci prebiehal pokojne, bez významnejších udalostí. Obyvatelia obce si každoročne pripomínali vznik Československej republiky, ako aj narodeniny vtedajšieho prezidenta T.G. Masaryka.

Keďže väčšina obyvateľov obce bola evanjelického vierovyznania, bola v obci v roku 1934 založená Slovenská evanjelická jednota. Pri jej zakladaní bol prítomný aj sučiansky ev. farár Vojtech Hruška. Slovenská evanjelická jednota odvtedy každoročne usporadúvala rôzne kultúrne akcie, akými boli napr. divadelné predstavenia. Tie boli vo veľkej miere obľúbené a hojne navštevované. V roku 1933 z nariadenia vlády o Pamätných knihách v obciach bola založená Pamätná kniha obce Podhradie. Úrad kronikára z poverenia Obecného úradu vykonával učiteľ a správca miestnej školy Peter Pavol Tomčány. Pravidelné zápisy v tejto kronike sa nachádzajú do roku 1939. Je škoda, že v zápisoch sa nepokračovalo aj v rokoch 2. svetovej vojny a v období SNP. Pravidelné zápisy do kroniky opäť pokračovali až v roku 1967, kedy kronikár dodatočne dopísal významné udalosti aj z obdobia 2. svetovej vojny a SNP.

Rok 1939 sa neslávne zapísal do histórie národov Európy. Začiatkom roka bola Československá republika rozdelená na dve územia. Jedným z nich bol Slovenský štát, ktorý ako satelitný štát Nemecka mal fašistický charakter. Po napadnutí Poľska Nemeckom bolo jasné, že Európa bude zatiahnutá do vojnového konfliktu.
Slováci, nespokojní s vývinom udalostí, to svojím spôsobom dávali najavo, ale všetky druhy odporu a nespokojnosti boli potláčané políciou a oddielmi HG.
V Sučanoch, 24.apríla 1939, v nočných hodinách, zaistili ružomberskí gardisti evanjelického farára Vojtecha Hrušku. Cestou v aute ho bili a pri Turanoch surovo vyhodili von z auta. Preto sa 25. apríla asi 3000 ľudí zo Sučian a okolia zišlo pred budovou Sokolovne, sídla HG v Sučanoch. Demonštranti hanobili Hlinkovú gardu a ľudácky režim. Demonštrácia bola rozohnaná políciou a vojskom.

V ľuďoch postupne dozrievalo presvedčenie, že nenávidený fašistický režim treba odstrániť. Začali zakladať prvé partizánske skupiny. Najskôr ich bolo málo, ale postupne sa ich počet rozrastal. Jednoduchí obyvatelia im pomáhali, ako len vedeli. V Podhradí napríklad rodina Greššová celú zimu ukrývala ruských občanov, ktorým sa podarilo utiecť z nemeckého zajatia. Nielen táto rodina, ale aj celá obec pomáhala partizánom.
Udalosti dostali rýchly spád. 29. augusta vypuklo Slovenské národné povstanie. V Podhradí prevzal moc do svojich rúk Revolučný národný výbor, ktorý bol založený už v apríli 1944. S povstaním bola vyhlásená aj mobilizácia. V ťažkých bojoch o Turiec padlo mnoho príslušníkov povstaleckej armády.

Z Podhradia padli traja občania v bojoch o Vrútky a Priekopu. Všetci traja sú pochovaní na partizánskom cintoríne v Priekope.
Po potlačení povstania sa mnohí vrátili domov, ale mnohí ostali v povstaleckom vojsku a pri partizánoch. Po dobytí povstaleckého územia začali nemeckí vojaci zatýkať tých, ktorí boli podozriví, že bojovali v povstaní.

Raz v noci miestni partizáni prepadli nemeckú vojenskú hliadku. Ešte v tú noc boli zaistení niekoľkí muži, podozriví z tohto prepadu. Nemeckí vojaci ich odviezli do Sučian, kde ich vypočúvali. Po výsluchu troch uväznili a neskôr zavraždili v Martine na Bukovinách. Boli to: Ján Bella ml., iba 15-ročný chlapec, Jozef Bella ml. a Juraj Bella. Po exhumácii v roku 1945 ich previezli do Podhradia, kde ich pochovali na miestnom cintoríne. Niektorých zaistených odvliekli do koncentračných táborov, niekoľkým sa podarilo utiecť.
Prišla zima a v obci sa ubytovali oddiely nemeckej armády. Stávali sa prípady, že v domoch boli ubytovaní nemeckí vojaci, kým na povalách sa skrývali partizáni. Našťastie, ku žiadnemu konfliktu nedošlo, lebo celá obec mohla na to doplatiť podobne ako Sklabinský Podzámok, ktorý bol 29. septembra 1944 vypálený.

Od začiatku roku 1945 všetci občania očakávali, kedy sa priblíži front. Začiatkom apríla 1945 sa začalo s oslobodzovaním Turca. Do bojov o Podhradie zasiahla 4. čsl. brigáda, ktorá bola dovtedy v zálohe v Ružomberku. V noci z 8. na 9. apríla prekonala horstvo Veľkej Fatry a nad ránom Podhradie po ťažkom boji oslobodila. V boji padlo 10 príslušníkov 4. čsl. brigády, ktorí sú pochovaní na miestnom cintoríne. Padlí nemeckí vojaci sú pochovaní na neznámom mieste, pravdepodobne hneď vedľa cintorína.

Aktuálne hráme

Podhradie na mape

Otvoriť mapu v novom väčšom okne

Odporúčame

Milo Kráľ band

Koncert známej kapely, Barmuseum

Koncert

Moliére - Zdravý nemocný

Divadelná komédia, Dom odborov Strojár

Divadlo