Daniel Hrk, učiteľ anglického jazyka a telesnej výchovy na Gymnáziu vo Vrútkach, chcel ísť v prvom rade do anglicky hovoriacej krajiny z toho dôvodu, že už učil nejaký ten rok anglický jazyk, ale školská angličtina nie je to, čo by človeka ako je on uspokojovalo. Rozhodol sa teda rozšíriť si svoje životné obzory a jazykové schopnosti, získať skúsenosti.
Cez bývalého spolužiaka sa skontaktoval s Fullbrightovou komisiou, ktorá sprostredkováva výmenné pobyty študentov, vedeckých pracovníkov a učiteľov v zahraničí, hlavne v USA. Mladý učiteľ musel prejsť jazykovým testom a pohovorom. Ďalším kritériom bol výber vhodného amerického partnera. „Ak by sa z ich strany nenašiel žiadny výmenný partner, nikam by som necestoval. Niektorí naši učitelia čakajú rok aj dva na to, aby sa umiestnili v Spojených štátoch,„ dodal D. Hrk.
D. Hrk si koncom júla 2002 zbalil kufre a aj so svojou manželkou a dvoma šesťročnými synmi - dvojičkami nasadol do lietadla. Smer: USA. Na jeden celý rok ich do svojho lona prijala Severná Kalifornia.
Nasťahovali sa do domu jeho výmennej partnerky Kelli Green v Berkeley. Škola, v ktorej učil, sa nachádzala v Alamede. Alameda sú vlastne dva ostrovy ležiace v Sanfranciskom zálive, oddelené od pevniny umelým kanálom. Na jednom z nich je Oaklandské medzinárodné letisko a na druhom bývalá námorná základňa USA. Ostrovy boli oddelené od pevniny kvôli bezpečnosti námornej základne. S kontinentom ich spája tunel a tri mosty. Prvé tri mesiace v Amerike boli pre rodinu D. Hrka náročné. Museli si zvykať na nové prostredie, americký systém. Pracovné zaťaženie je tam dosť vysoké.
Daniel býval od školy 15 až 20 míľ, čo je asi 15 až 20 minút cesty autom po štvorprúdovej diaľnici. Neostávalo mu teda nič iné, len si kúpiť auto, zaplatiť poistku a naučiť sa v americkej premávke jazdiť. A to pre vodiča s čerstvým – dvojtýždňovým vodičským preukazom bolo určite hrozné. Teraz si ale pochvaľuje: „Sú tam jednoduchšie pravidlá cestnej premávky, slušnejší vodiči, žiadne trúbenie, osočovanie. Skrátka, väčšia pohoda. Keď niekto urobí „kiks„, nikto ho nešikanuje, netrúbi naňho, neznervózňuje ho ďalej, lebo vie, že by sa to nabalilo, a ten človek by urobil ešte viac chýb,„ vysvetlil nám Daniel. Môžeme smelo povedať, že po návrate z Ameriky bol našimi cestami doslova otrávený.
Možno by si našinec povedal, že mu bolo hej, keď dostal štartovacie peniaze od Fullbrightovej komisie, a teda si mal za čo auto kúpiť. Nebolo to celkom tak. Z prvej časti štipendia totiž značne ukrojili náklady na letenky a poistky pre rodinných príslušníkov. Štipendium mu bolo vyplácané každé tri mesiace a z toho musel hospodáriť. Pri výbere automobilu mu veľmi pomohli Kellini priatelia. „Málokedy som stretol takých ochotných a perfektných ľudí ako tam,„ dodal Daniel. Požičali mu finančné prostriedky na ojazdené auto, ktoré kúpili v meste vzdialenom dve hodiny od Berkeley. A novopečený vodič si o polnoci šoféroval vo svojom aute po prvýkrát sám.
Celkovo si Daniel pochvaľoval predvídavosť Kelli Green, ktorá mu zabezpečila, aby ho jej priatelia pri prílete čakali na letisku. Tí sa o neho postarali počas jeho celého pobytu v USA. Po príchode mu pomohli zorientovať sa v úradoch, prepísať účty odvodov elektriny, plynu a vody.
Na školu, v ktorej vyučoval, spomína s plamienkami v očiach. Jednou rukou pritom pohládza veľkú farebnú písanku v priesvitnom plastovom obale s názvom Alameda. Keď ju otvorí, na jej stránkach sú nalepené listy a fotografie z tejto školy. Ak by ste si prečítali listy, ktoré napísali Danielovi žiaci na rozlúčku, pochopili by ste, aké silné puto vzniklo medzi americkými žiakmi a ich slovenským učiteľom. Pokojne by sme ich mohli nazvať vyznaniami lásky...
Aj keď si odtiaľ priniesol množstvo zaujímavých zážitkov, podnetov i postrehov, priestor nám nedovolí spomenúť ich všetky. A tak sa s nami Daniel podelil aspoň o tie najzaujímavejšie. Možno mal veľké šťastie, pretože verejná škola, na ktorú ho zaviala dobrá náhoda i jeho úsilie, patrí v Amerike k nadštandardným, je nadpriemerná v kvalite výchovno-vzdelávacieho procesu a prístupe učiteľov ku svojim žiakom. Daniel vyučoval na druhom stupni základnej školy, teda od šiesteho ročníka po ôsmy (deti od 10 do 14 rokov).
Bolo pre neho dosť nezvyčajné, že vyučoval kolektívy zmiešané z detí rôznych rás a národností. Túto školu navštevuje až 50 percent Aziatov (Číňanov, Japoncov, Kambodžanov), potom bieli Američania a malé percento černochov. Nechýbali ale ani Poliaci, Rusi, Rumuni. „Tie deti chodili do školy rady. Ráno som tam nevidel žiadne zamračené tváre. Tá škola mala taký optimistický duch,„ spomína Daniel. V škole ho prekvapilo doslova všetko, a to od dĺžky vyučovacej hodiny (trvala 47 minút), cez dĺžku malej prestávky (3 minúty), až po nuansy správania sa učiteľov ku žiakom. Učiteľ by sa žiaka nemal ani len dotknúť, schmatnúť ho za ruku a pod. Prípadne, ak by na dieťa začal kričať, tak by to ostatní považovali za neprofesionálne a dosť nedôstojné. Ak aj vznikol nejaký problém, riešil sa štandardnou disciplinárnou cestou.
„Bol som prekvapený. Deväťdesiat percent detí, ktoré som učil, boli veľmi dobre vychované, vedeli, čo sa od nich očakáva,„ pokračuje Daniel.
Upozornil nás ešte na jeden krásny fakt. Učitelia v Amerike, aspoň v tej oblasti, kde bol, patria do strednej sociálnej triedy a požívajú zo strany rodičovskej i ostatnej verejnosti oveľa väčšiu úctu ako ich slovenskí kolegovia. Máme teda čo dobiehať...
Daniel si v Amerike vyslúžil aj nové meno – Mr. Ejdž. Americkí chlapci sa radi hrajú na veľkých gangstrov a zakladajú si gangy, v ktorých sa oslovujú iba prvými písmenami ich mena. A keďže meno Hrk bolo pre „americké jazyky„ príliš zložité, nazvali si ho jednoducho Mr. Ejdž.
Monika Maruňáková
