Martinčania ho poznajú ako človeka zanieteného pre všetko staré, pripomínajúce časy dávno minulé, ako človeka, ktorý z nich dokáže počas dlhých rokov svojej vášne vykúzliť nádherné zbierky. Hovoríme o Vladimírovi Bullovi, majiteľovi jediného starožitníctva v Martine, členovi rôznych zberateľských spoločností. V kolíske Turca, napríklad, založil pred pätnástimi rokmi pobočku Slovenskej numizmatickej spoločnosti. Bol aj filatelistom a členom spolku drobnej plastiky v Čechách.
Rod Vladimíra Bullu pochádza z Kolárovíc pri Bytči, ale už 42 rokov je zberateľom, starožitníkom a Martinčanom, a to telom i dušou. A hoci je úspešným inžinierom ekonómie, ktorého pôvodne živil cestovný ruch, už ako malému mu učarovali drobné, staré a milé vecičky.
Zberateľstvo je koníček na celý život v prípade, ak mu niekto prepadne tak ako vy. Spomínate si na svoje začiatky?
Mohol som mať tak desať-dvanásť rokov, keď som si začal odkladať prvé staré veci. Boli po mojich starých rodičoch a našiel som ich na pôjde. Pochodil som aj po rodinách, kde som našiel prvé bankovky a drobné mince. Postupne pribúdali ďalšie predmety - poháre, sklo, hrnčeky, drôtované veci.
Čo je to vlastne zberateľstvo?
Zberateľstvo je kompletizovanie vecí. Jedna je nič, keď ich už mám desať, tak už mám základ zbierky. Keď ich je sto, tak je to zbierka. Zberatelia zachraňujú veci nesmiernej hodnoty - kultúrnej či historickej, ktoré vďaka nim ostávajú u nás. Inakšie by skončili za rakúskymi či nemeckými hranicami. Slovenské múzeá a galérie momentálne nemajú peniaze na nakupovanie artefaktov, aj keď sa v rámci možností snažia. Ale je to čoraz horšie a horšie. Zberatelia robia mravenčiu robotu, zachraňujú hodnoty... Vracajú sa v podstate do čias Andreja Kmeťa, kedy existovali vo veľkej miere súkromné zbierky. A možnože tie dnešné budú perspektívne tvoriť základ budúcich súkromných múzeí.
V Martine ste ako prvý založili starožitníctvo. Dnes sa nachádza v priestoroch Turčianskej galérie. Čo vás k tomu viedlo?
Ešte za socializmu som sa snažil do tohto mesta „dotiahnuť„ predajňu starožitností. V Žiline sa v tom čase mala rušiť. Nepodarilo sa. Keď sa po roku 1989 zrušila okresná správa cestovného ruchu, kde som pracoval ako námestník, musel som niečo robiť. A tak som oživil svoj sen a otvoril som predajňu starožitností v Martine.
Ako vlastne vy a ľudia vám podobní vnímajú stariny?
V odchádzajúcich veciach vidím kus krásy a histórie. Ľudia, ktorí ku mne do obchodu prichádzajú, sa radi vracajú k spomienkam, k starým rodičom a majú potrebu nájsť si nejaký predmet, ktorý im pripomína veľkú časť ich detstva a mladosti. Koľkokrát to nie je otázka peňazí, stačí pár desiatok korún a už sa človek poteší. K drobnosti, ktorú vídaval v mladosti, sa vždy rád vracia. Nie je to o peniazoch, je to o láske k niečomu...
Vidieť vás na rozličných zberateľských a starožitníckych burzách na Slovensku. Predsa len, je začiatok 21. storočia. Nie je problém zohnať staré veci, povedzme, zo začiatku minulého storočia?
Ale áno, problém je to stále väčší, pretože situácia je taká, že pred rokom 1989 bolo menej zberateľov a tovar v predajniach ostával väčšinou dlho stáť. Teraz ľudia pokúpili rôzne kúrie, zámky a kaštiele, opravujú ich, reštaurujú. Tí, čo na to momentálne majú, do zreštaurovaných nehnuteľností dokupujú starožitný nábytok, svietidlá a pod. Situácia smeruje k tomu, že staré veci sa na Slovensku stávajú úzkym profilom a nahrádzajú sa rôznymi kópiami. Nájsť originálnu starožitnosť v zahraničí je dosť vzácne a zároveň drahé. U nás sa starožitnosti tiež menej hýbu, takže je čoraz ťažšie nájsť kvalitné staršie veci, dvesto až tristo rokov staré. A pritom by stačilo neveľa. Málo ľudí má vzťah k predmetom po svojich starých či prastarých rodičoch. Veľa predmetov likvidujú. Ak si kúpia nejaký domček, alebo dedia po starých rodičoch, tak staré veci, ktoré tam nájdu, vyhodia na smetisko, do kontajnera, alebo ich zničia. A je to škoda. Mnohokrát mi ľudia po takom veľkom upratovaní doniesli zvyšok toho, čo ostalo, ale to už nestálo za veľa. Dokonca, mám takú skúsenosť, že aj vysokoškolsky vzdelaní devastujú staré predmety. Každá koruna je dnes dobrá. Najhoršie, čo môžeme urobiť, je vyhodiť starožitnosť. Odporúčal by som ľuďom predtým, než sa rozhodnú páliť či ničiť, aby sa prišli poradiť do starožitníctva.
Čo všetko sa vôbec dnes zbiera?
Dnes sa zbierajú už veci z päťdesiatych rokov 20. storočia i z jeho konca. Medzi starožitnosti a pamiatky sa už počítajú aj predmety z obdobia socializmu. Hľadajú sa odznaky, vyznamenania, vojenské veci... V podstate zberateľský zaujímavé je už aj obdobie, ktoré sa skončilo, a to spoločné Československo. Je to oblasť zberateľsky ešte nepreskúmaná a neprebádaná. Dnes je, napríklad, problém nájsť predmety z obdobia pionierskych organizácií, Zväzarmu. Je čoraz komplikovanejšie ich objaviť. Ľudia ich ničia, likvidujú, a to je veľká škoda. Takisto aj staré tranzistory, rádiá, televízory či lampy. Treba si uvedomiť, že čím budú tieto veci staršie, tým získajú na finančnej hodnote.
Zberateľstvo má aj v Turci dosť silné zázemie. Na čo sa zberatelia orientujú?
Dobrého a kvalitného starožitného nábytku v Turci nie je veľa, aj preto Turčania zbierajú skôr obrazy. Vďaka aukčnej sieni Soga v Bratislave sa dostali do povedomia ľudí. A tí, čo majú nejaké zvyšné peniaze, tak si ich kúpia. Je ich široká škála. Pohybujú sa od tritisíc po niekoľko stotisíc korún. Sporadicky je záujem aj o starší nábytok. Iných ale zaujímajú skôr také drobnosti, ako sú sošky, mince, čajové lyžičky a pod. Hľadajú v starožitníctvach aj predmety do chalupy alebo na chaty, ktoré vytvoria v interiéri nostalgickú náladu.
Vraj máte celkom pekné zbierky? Predstavíte ich našim čitateľom?
Svoju zbierku som začínal zoširoka. Zbieral som staré ľudové sklo, hrnčeky, drevené predmety, džbány, mince, medaily. Časom som sa začal špecializovať. Teraz sa orientujem na hrnčeky. Budú základom pre moje budúce súkromné múzeum. V súčasnosti ich mám viac ako 450 a zbieram ich dlhšie ako dvadsať rokov. Základom tejto zbierky boli hrnčeky, s ktorými som, dá sa povedať, vyrastal od malička. Potom som niektoré predal, iné zasa prikúpil. Aj hrnčekov je čoraz menej a menej. Okrem toho je dosť ľudí, zberateľov, ktorí sa tiež na ne špecializujú. Zbieral som ich na Slovensku, ale niektoré majú svoj pôvod aj v bývalom Rakúsko-Uhorsku, na Morave, Maďarsku. Najväčšiu zbierku na Slovensku hrnčekov má pán Polák z Nového Mesta nad Váhom. Rozmýšľali sme o tom, že by sme ju presťahovali k nám, prípadne by sme ju buď od neho kúpili, alebo požičali do trvalej expozície.
Aká je perspektíva vzniku vášho súkromného múzea?
Všetko závisí od peňazí. Reštaurujeme jednu starú pozostalosť vo Vrútkach. Možnože za dva – tri roky...
Zberateľsky sa zaujímate o históriu Turca a Martina...
Myslím si, že mám najlepšie vyzbierané pohľadnice Turčianskych Teplíc, Martina, Vrútok a turčianskych obcí. Moja zbierka obsahuje možno niekoľko tisíc kusov pohľadníc. Pohľadnica vznikla koncom 19. storočia a z toho obdobia pochádzajú aj niektoré z nich. Je to dosť prácne zbieranie, lebo musím chodiť po burzách a aukciách v Čechách i na Slovensku. Dokonca, už aj v Maďarsku som bol na aukcii kupovať pohľadnicu Turca. Takže je to náročné na čas aj na financie. Ale keď človek chce mať kvalitnú zbierku... Ešte sa zameriavam aj na pohľadnice Pavla Socháňa a Karola Plicku. Plickove mám kompletné až na tri kusy. Čo sa týka Socháňa, myslím si, že mám solídnu zbierku, okolo 250 – 300 kusov, pričom evidovaných je okolo štyristo. Socháň sa zbiera ťažšie, pretože jeho pohľadníc je málo a sú to veľmi krásne a vzácne veci.
Čo považujete za najcennejšie vo svojich zbierkach?
Ťažko povedať. Z hľadiska financií to môžu byť veci, ktoré stáli niekoľko desiatok korún a môžem mať k nim osobný vzťah. Mám pár tlačovín týkajúcich sa Martina, pochádzajú z 19. storočia. Vlastním aj originálnu pohľadnicu, ktorú posielal M. R. Štefánik, keď išiel na výstup na Mont Blanc. Ďalej mám od neho pohľadnicu, keď sa presťahoval do Prahy. V zbierke mám aj pozdravy, ktoré podpísal Svetozár Hurban Vajanský, Ľudmila Podjavorinská. I také, kde sa podpísali významní slovenskí dejatelia, maliari. Sú to také drobnosti, ktoré nie sú finančne náročné, ale sú kultúrno-historicky zaujímavé. Mám pár vzácnych vyznamenaní a odznakov. Akurát dodnes nemôžem zohnať, napríklad, odznak hasičskej jednoty, ktorá bola založená v Martine. Takisto hrnček, ktorý je v zbierkach SNM, s motívom martinského námestia, vôbec nemám. Tiež ho zháňam.
Aký je to pocit, keď človek niečo veľmi chce, naháňa sa za tým a potom to dostane?
Je to veľmi pekný pocit. Boli také predmety, ktoré som zháňal a napokon po vytrvalom úsilí skončili v mojej zbierke. Potom ale objavím ďalšiu lákavú vec a idem ďalej. Je to také adrenalínové, určitý vzruch naháňania sa za niečím. Ale keď človek niečo chce, tak sa k tomu aj väčšinou dopracuje.
Ako „spracovávate„ ľudí, keď niečo chcete veľmi kúpiť? Je to náročné?
Áno. Niekedy sú to doslova horory alebo rozprávky, aby som presvedčil. Tam už nehrá ani výška honorára úlohu, len aby to skončilo v tej zbierke, teda tam, kde to má byť.
V publikáciách o starožitnostiach čitateľa informujú aj o tom, ako má rozoznať originál od falzifikátu. Stretávate sa s nepravými starožitnosťami vo svojej praxi?
V poslednom období sa s falošnými predmetmi a falzami akoby vrece roztrhlo. Falšujú sa najmä obrazy, podpisy známych maliarov - Benku, Bazovského, Fullu, objavili sa nepravé grafické listy a ich kópie. Falšujú sa väčšinou umelci , ktorých obrazy na trhu idú do vysokých finančných relácií. Ale objavilo sa aj veľa nepravých mincí a hlavne vojenských vyznamenaní, ktoré pochádzajú z Čiech, Poľska i Nemecka. Pomaly, aby si človek dal už pozor na každú vec, ktorú kupuje. Aj na aukciách a burzách sa tých nepravých vecí objavuje čoraz viac a viac. To, čo sa kedysi vyskytovalo ojedinelo, je dnes rošírené. Dokonca, stáva sa aj to, že v renomovanej akčnej sieni sa objavia falzá.
Ste aj otcom myšlienky vzniku martinského múzea. Zvolali ste aj prvé predbežné rokovanie so zástupcami mestského úradu a martinských múzeí k tejto problematike.
Už niekoľko rokov mi tento nápad vŕta v hlave. Je to moja ďalšia srdcová záležitosť. Som nešťastný, že Martin nemá svoje vlastné múzeum, a pritom je centrom národnej kultúry Slovenska. Stále tu nemáme svoje múzeum a nevieme sa pohnúť z miesta. Veci sa strácajú, je problém zachraňovať predmety z 20. storočia, ktoré sme vnímali ako samozrejmosť. Čo sa týka Martina a významných osobností, ktorí tu žili, je po nich spomienok čoraz menej a menej. Oveľa menšie slovenské mestá majú svoje múzeum, kde prezentujú svoju históriu od najstarších čias. Apelujem na všetkých predstavených Martina, aby si k tomu sadli a rozhodli o založení martinského múzea.
Máte 18-ročného syna a 25-ročnú dcéru. Pôjdu vaši potomkovia vo vašich šľapajach?
Dúfam, že áno.
Monika Maruňáková
Snímky: autorka
