Jeden piatok uprostred septembra sa v Turčianskej knižnici v Martine stretla súčasná literárna generácia. Dnes sú mladí tvorcovia zväčša ukrytí pod sieťou literárnych klubov, preto sa stretnutie realizovalo cez ich jednotlivých predstaviteľov. Okrem Martina mali svoje zastúpenie literáti z ďalších deviatich slovenských a českých klubov, konkrétne zo Žiaru nad Hronom, Bratislavy, Žiliny, Čadce, Trnavy, Liptovského Mikuláša, či Ostravy a Jičína. Organizačnými rodičmi akcie boli čelní predstavitelia Literárneho klubu pri Turčianskej knižnici v Martine – klubová „maminka„ Taťana Sivová a všestranne úspešný Matej Thomka. V jednom čase a priestore sa prezentovali autori so svojimi poetickými a prozaickými ukážkami, pričom sa tohto programu mohla zúčastniť aj široká verejnosť.
V súčasnosti sa môžeme stretnúť s rôznorodým názorom na stagnáciu či progres v literárnej tvorbe v našich zemepisných šírkach. Niektorým sa zdá, že mladá tvorba prekvitá, iným, že upadá. Súdy nad touto problematikou zrejme dostanú právoplatnú váhu až o niekoľko generácií pri ucelenom pohľade do minulosti, ktorá je našou prítomnosťou. Napriek tomu sa snáď, odhliadnuc od otázky kvantity, zhodneme na tom, že literatúra žije, rozvíja sa a neustále tu sú ľudia, ktorí k nej prejavujú serióznu, či až aktívnu náklonnosť.
Dôkazom je aj nedávne stretnutie, ktoré nebolo ani zďaleka ojedinelé, keďže slovenské literárne kluby udržiavajú vzájomnú komunikáciu, ktorá má tendenciu odzrkadľovať sa aj v podobe tlačených zborníkov, či organizácie literárnych pódií na festivaloch a iných prezentačných vystúpení v rámci väčších akcií (napr. veľtrhy a pod.).
Samozrejme, Martin nemôže stáť mimo týchto aktivít, veď sa dá metaforicky povedať, že má kultúru a literatúru takmer v krvi. Prihliadnuc na konkrétnych hostí stretnutia literárnych klubov, zúčastnili sa na ňom laureáti a víťazi väčšiny celoslovenských literárnych súťaží, aj už publikujúci autori. Napríklad Miloš Ondrušek zo Žiliny, ktorý opisuje proces písania poézie veľmi sugestívne:„Je to ako výbuch chvenia, ticha, hĺbky a významu.“ Alebo Andrej Šeliga, debutant so zbierkou Zatmenie panny, ktorý sa k poézii stavia dosť skepticky a nazýva ju „druhom na vyhynutie“. Je to typ básnika, ktorý tvorí, keď cíti potrebu. (Samozrejme, myslí tým potrebu písania.) Václav Franc, ako jeden z hostí z Jičína, s ktorým má Martin ako mesto už dlhodobú družbu, smutne poznamenal na margo slovenských klubových stretnutí: „U nás sa niečo takého ešte nepodarilo uskutočniť.“ Potom ešte s úsmevom dodal: „Síce sa federácia rozpadla, ale napriek tomu si myslím, že máme k sebe veľmi blízko!“
Veľmi blízko mali zrejme k sebe všetci návštevníci. Spájal ich jeden ušľachtilý spoločný záujem, ktorý určite nemá a nebude mať tendenciu zapadnúť prachom zabudnutia a nečinnosti, pokým tu budú aktívne literárne talenty, o ktoré, chválabohu, zatiaľ ešte nie je núdza.
Martina Dratvová
