Pre martinské divadlo je tohtoročná sezóna od začiatku v znamení obzretí a návratov, veď je jubilejná, šesťdesiata, súčasne však ruka v ruke s očakávaným nádychom nového, mladého vedenia. Jedným z návratov oprávnene zameraných k počiatočným prameňom profesionálneho divadla v Martine je dozaista obnovenie a dlho očakávané „sprevádzkovanie„ pôvodného názvu divadla z roku 1944 na Slovenské komorné divadlo opäť aj dnes. V umeleckom smerovaní divadelnej tvorby budú na martinskom javisku tento zakladateľský počin dozaista nasledovať viaceré konkrétne návraty a inšpirácie dramatickými hodnotami vyskúšaných a osvedčených autorov. A to už je parketa pre dramaturga Róberta Mankoveckého a pre rozhovor pred prvou premiérou divadelnej sezóny na jej začiatku.
Aký a prečo návrat práve k dramatikovi Dürrenmattovi? Vracia sa na martinskú divadelnú scénu vari kvôli hre Meteor ako komédii?
Dôvodov sa nájde hneď viacero. V prvom rade, švajčiarsky dramatik Friedrich Dürrenmatt patrí spolu so svojím „krajanom„ Maxom Frischom od smrti Bertolta Brechta k najlepším po nemecky píšúcim autorom 20. storočia. Okrem toho, po šesťdesiatomôsmom, si sám Dürrenmatt neželal, aby bol uvádzaný na československých javiskách. Po osobnom otvorenom proteste proti vpádu spojeneckých vojsk by mu to určite komunisti u nás ani nedovolili. V našom martinskom divadle toto Dürrenmattovo embargo - nechcieť a nemôcť - padlo s uvedením jednej z jeho najúspešnejších hier Návšteva starej dámy, ktorú roku 1989 uviedol umelecký kolektív v réžii Romana Poláka. Dnes sa teda k tomuto dramatikovi vraciame po štrnástich rokoch. S komédiami F. Dürrenmatta je to tiež trocha zložitejšie. Autor sám všetky svoje hry nazýval komédiami. Meteor, práve tak ako mnohé ďalšie jeho hry, určite majú v sebe komediálny či veseloherný nerv. Určite sú hrami s prvkami humoru, ale rozhodne neprinášajú žiaden ľahký bulvár. Autor Meteor napísal roku 1966 a nazval ju komédiou o smrti. Ak mám menovať ďalšie dôvody, prečo v martinskom divadle siahame aj dnes po Dürrenmattovi, tak je to v zmysle tendencie smerovať túto sezónu k dramatike a autorom tvoriacim v súčasnosti, ku ktorej dráma 20. storočia a tento svetoznámy švajčiarsky dramatik bezosporu patrí. Počas príprav hry sme objavili aj „pikošku„. Friedrich Dürrenmatt zomrel roku 1990, ale keby žil dodnes, mal by najstaršieho rovesníka v martinskom divadle, stále čulého, na domovskom javisku účinkujúceho herca Štefana Mišovica. Obaja sa totiž narodili roku 1921, len s rozdielom jedného mesiaca.
Na režisérsky post sa vracia tiež už osvedčený Štefan Korenči, častý hosť v našom divadle z deväťdesiatych rokov...
Od posledného stretnutia súboru s režisérom Korenčim uplynulo šesť rokov, vtedy režíroval v Martine Cyrana, predtým úspešné absurdity Láááska, Čakanie na Bohoša alebo Zámka škripí... Ako režisér na bratislavskej domovskej scéne Divadla a. ha inklinuje k hrám súčasnej dramatiky. Števo Korenči martinský súbor dobre pozná, k hre sa zišiel aj takmer celý realizačný tím z predchádzajúcej spolupráce, počnúc dramaturgom hry (Róbert Mankovecký, aj hudba), scénografom (Jaroslav Valek) a celou plejádou hercov, počnúc Jánom Kožuchom v ústrednej postave. Premiéru sme pripravili na sobotu 25. októbra a ďalšie predstavenia môžu naši diváci navštíviť po skončení pravidelne hosťujúcej Scénickej žatvy a návrate divadla zo zájazdu v Prahe.
Prezradíte niečo z umeleckej kuchyne príprav na oslavy jubilejnej sezóny Slovenského komorného divadla v Martine?
Mnohé veci sú ešte stále v pohybe, a teda aj vo vývoji. Môžem však už zodpovedne povedať, že aj naša ďalšia premiéra bude opäť presne v deň uvedenia hry Verhaerenovej drámy Filip II., ktorou divadlo v Martine vyštartovalo 21. januára 1944 na profesionálnu scénu. V réžii dobre známeho a úspešného režiséra Jozefa Gombára to bude Tajovského Nový život. Dúfam, že nevyzradím nič nevhodné, ak poviem, že to bude veľmi netradičný inscenačný postup.
Vlasta Kunovská
