V tomto roku si pripomína 70 rokov svojej pozemskej púte v plnej životnej sile a priam nákazlivom eláne vrútocký rodák a dlhoročný profesor žilinského konzervatória PaedDr. Eduard Beke. Pred pár mesiacmi vydal tento stále mladistvo vyzerajúci muž už svoju tretiu publikáciu pod názvom Kalendárium úvah na sklonku 20. storočia, ktorej druhé vydanie sa dokončuje v týchto dňoch.
Ešte pred rokom by sa ale Eduard Beke, ani len neodvážil pomyslieť, na to, že si opäť sadne k počítaču a začne písať. Tretia kniha, jeho najmladšie duchovné dieťa, sa rodila za veľmi ťažkých, priam osudových, životných útrap. Autor ňou nadviazal na svoje predchádzajúce diela - Kňaz pokory (2000) a Bol som učiteľom (1999), ale spisovateľsky sa vydal iným smerom a k iným métam. Knižka s náročným obsahom je určená všetkým tým, ktorí majú vnímavého ducha. Pri jej písaní sa Eduard Beke odvážil siahnuť do najhlbších tajomstiev svojich úvah a zážitkov zachytených vo svojom denníku a doplnil ich výrokmi, citátmi a úvahami filozofov, spisovateľov a kresťanských mystikov.
Stretli sme sa s ním v jeho žilinskom byte, aby sme sa porozprávali o rodných Vrútkach, študentoch, učiteľskej profesii i o Kalendáriu úvah...
Vaše prvé dve publikácie zaznamenali v radoch čitateľskej verejnosti priaznivý ohlas. Čo vás motivovalo k napísaniu tretej knižky, ktorá má čo povedať tak kresťanovi ako aj ateistovi?
Žijeme v konzumnej spoločnosti, prežívame ťažkú krízu rodiny, rozpad hodnôt. Toto dielo vychádza práve z toho. Je nielen na čítanie, ale v prvom rade na zamyslenie, nasmerovanie a povzbudenie. K napísaniu ma podnecovali ľudia, lebo vedeli, že veľa čítam. Chceli, aby som zúročil, vtesnal do prispôsobivej a ľahko stráviteľnej formy obohacujúce myšlienky slávnych mysliteľov a svätcov – o tom je kniha.
Vo svojej knižke hodne spomínate svojich študentov a ich vplyv na vaše zápisky...
V minulosti som nazhromaždil obrovské množstvo rôznych výpiskov z kníh i samizdatovej literatúry, ktoré by stálo zato vydať v podobe zbierky aforizmov a sentencií. Uskutočňovanie tohto zámeru ale po niekoľkých rokoch nadobudlo veľmi zvláštnu a nepredpokladanú podobu. Niekoľko rokov som pracoval v archíve Konzervatória v Žiline, pričom mi umožnili vyučovať aj zopár hodín občiansku náuku a hudobnú estetiku. Každý deň, keď som prišiel do práce alebo na vyučovanie do školy, vyvesil som vo vestibule pri vrátnici myšlienku dňa. Robil som to tri roky, pričom som ich náročnosť postupne obsahovo, duchovne, aforisticky a humorne pritvrdzoval. Občas som použil aj metódu paradoxu. Dosiahol som, že žiaci nielenže premýšľali nad citátmi, ale prichádzali za mnou s otázkami. K tomu obyčajne pripájali svoje problémy z rôznych spoločenských kontaktov a názorových hnutí: New Age, ezoterická hudba, zenbudhizmus a pod. Časť podnetných rozhovorov so žiakmi som si začal zaznamenávať, a tak v rokoch 1997 – 98 vznikol rukopis Kalendárium úvah na sklonku 20. storočia.
Knižka sa rodila veľmi ťažko. Zaskočila vás vážna choroba a operácia mozgu. Potom nasledovala dlhá rekonvalescencia, počas ktorej ste boli prekvapený tým, že choroba dokáže úplne rozvrátiť hodnotový systém človeka. A predsa, v takej veľkej skúške ste nezaháľali, aj vďaka starostlivosti vašej manželky, dokázali ste nabrať novú energiu, prekonať slabosť tela a zapnúť počítač. Do akej mieri váš vtedajší stav ovplyvnil napísanie tejto knihy?
Je to dobrá otázka, ktorú ste mi položili. Viete, vtedy sa so mnou „točil„ celý svet. Keď som po chorobe prepisoval moje denníkové záznamy, tak naraz som videl obrovský zlom... Veľakrát som mal pokušenie vstúpiť do textu, na niektorých miestach som to jemne aj urobil. Na druhej strane som ale nechcel narušiť patinu a kontinuitu myšlienok z konca minulého storočia, lebo bolo veľmi dôležité, aby sa zachoval ten punc.
Okrem svojich denníkových poznámok citujete v Kalendáriu úvah... filozovofov, kresťanských mystikov i spisovateľov, ako bol Teilhard de Chardin, Jacques Maritain, Tomáš Akvinský, sv. Katarína Sienská, C. G. Jung, N. V. Gogoľ a mnohí ďalší. Čo vôbec z tej nesmiernej záľahy múdrych slov vyplýva?
V tejto knihe často operujem termínom synergia. Veľmi ma oslovilo hľadanie vzťahov, ktoré ďalej pôsobia, posúvajú problém ako určitá duchovná energia, ktorá dáva zmysel ďalšiemu životu.
V jednej z vašich kníh s názvom Bol som učiteľom, hovoríte o svojej celoživotnej profesii. Ako vnímate v súčasnosti toto povolanie.
Dnes akoby bol pedagóg medzi dvoma mlynskými kameňmi. Myslím tým vplyv niektorých rodičov, tzv. sponzorov, a vedenie školy. Každá slovenská škola zápasí s finančnými problémami. To, čo dostane od štátu, ani zďaleka nestačí, preto potrebuje sponzorské príspevky. A práve do úlohy prispievateľov alebo tvorcov zdrojov sa pasujú bohatší rodičia – podnikatelia, ktorí majú obyčajne jedno dieťa. Takého rozmaznaného jedináčika, ktorého je veľmi dobre vidieť nielen v spôsobe obliekania, ale hlavne v tom, že je vždy centrom nejakej pozornosti. Je to ťažko vychovateľný človek, ktorý vyrušuje, neučí sa poriadne a pod. Obyčajne títo žiaci cítia nad sebou ochrannú ruku svojho bohatého otca v tom zmysle, že si ani učitelia nemôžu „trúfať„ na nich. Vyzerá to tak, že takéto deti sú voči ostatným vyzdvihované a učiteľ je voči nim bezmocný. Keď si so študentom nevie rady, tak vedenie školy alebo rodičovské združenie zasiahne v jeho neprospech. Takže pedagóg sa ocitáva vo veľmi ťažkom postavení, jednak aj v tom, že jeho práca je podhodnotená voči ostatným profesiám. To je už skoro do neba volajúce. Na druhej strane je jeho autorita silne podkopávaná aj z vlastných radov.
Ešte aj dnes po rokoch sa s radosťou vraciate do rodných Vrútok. Pravidelne tu navštevujete svoju tetu, nezabúdate na tamojšiu knižnicu i redakciu. Aká je jedna z vašich najkrajších spomienok z detstva?
Spomínam si na ňu v súvislosti s kňazom, ktorý mi pomohol pri vydaní ostatnej knihy. Ide o reverenda Imricha Füziho z Kanady. Už je na penzii a na budúci rok sa dožije 90 rokov. Túto príhodu som napísal aj do Kanadského Slováka, kde pred dvoma týždňami vyšla. Príbeh sa odohral na začiatku druhej svetovej vojny v roku 1942 počas Slovenského štátu. Spolu s nami na náboženstvo chodieval chlapec z veľmi chudobnej rodiny. Jeho matka zomrela. Bolo ich veľa súrodencov a žili vo veľkej biede. A tento kňaz mu chcel pomôcť, ale nechcel mu dať peniaze priamo. Imrich Füzi bol taký sangvinicko-cholerický typ. Vždy na začiatku hodiny žartoval, aby nás upútal. A nášmu biednemu spolužiakovi povedal: „Počúvaj, hovoríš, že vo vašej rodine hladujete, si celý otrhaný a podobne. Rodičia nemajú peniaze?„ On mu prisvedčil: „Viete, otec skoro vždy všetko prepije, nemáme peniaze.„ Kňaz mu na to: „Ale neklam!„ Zamával rukou a „vytiahol„ mu spoza goliera kovovú päťkorunáčku. A to bol vtedy veľký peniaz. A dal mu ho. Potom mu ešte mincu „vybral„ z rukáva. Išli sme sa ušúľať od smiechu. Ale on mu tie peniaze nechal. Kňaz takýmto jemným spôsobom uplatnil Kristovo učenie, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá.
Monika Maruňáková
